DOBRÁ ŠKOLA - mesačník
 
Vieme o všetkom Viac
Inšpirujte sa Viac Podporujeme Viac

Dobrý učiteľ núti deti robiť chyby

pridané 03.04.2017, autor Časopis DOBRÁ ŠKOLA pošli na vybrali.sme.sk

Je lekárom, vysokoškolským pedagógom a politikom. Martin Jan Stránský sa narodil v New Yorku. Študoval na Columbia University v  NY a St. George's University na Grenade. Je odborným asistentom v odbore neurológia na Yale School of Medicine a tiež zakladateľom a vedúcim programu výmien lekárov medzi Yale University a Karlovou univerzitou. Je riaditeľom Polikliniky na Národní třídě v Prahe. Založil program, ktorý je najväčším letným programom pre študentov medicíny na svete a tiež kanceláriu Ombudsmana pre zdravie, ktorá v Česku poskytuje poradenstvo v oblasti zdravotníckeho práva. Venuje sa procesom učenia a v školskom roku 2017/2018 bude lektorom Komenského inštitútu. Tvrdí, že dobrý učiteľ neprednáša žiakom fakty, ktoré mozog nudia, ale so žiakmi diskutuje. Rozhovor s ním viedol Juraj Hipš.

Čo môže vedieť neurológ o vzdelávaní?

Asi to najdôležitejšie. Môže ponúknuť vysvetlenie, ako sa mozog učí. Pretože, ak vieme čokoľvek alebo chceme vedieť čokoľvek, je to závislé na neurologickom procese, ktorý ručí za to, čo sa dostane do našej hlavy, kam to dáme a ako s tým budeme vedieť pracovať.

Je súčasná neurológia už na takej úrovni, že má tieto procesy zmapované? Vedia neurológovia, ako sa náš mozog učí?

Dnes už presne vieme, ako sa informácie dostávajú do hlavy, a to neuroanatomicky i neurofyzicky. To znamená, čo sa stane s tou-ktorou štruktúrou mozgu a ktoré časti sú dôležité pre konkrétnu úlohu. Keď vieme toto všetko, tak môžeme postupovať proti prúdu a rovno povedať, ako sa má človek učiť – čo má učiteľ alebo človek, ktorý sa chce učiť sám robiť, aby sa učil čo najlepšie. Ide o priamy neurologický proces.

Ako má teda vyzerať dobrá vyučovacia hodina?

Dobrá hodina alebo dobrá minúta pre mozog znamená, že mozog sa učí cez proces, počas ktorého nastáva učenie, to znamená cez porovnanie. Mozog registruje všetky nové informácie – či je to meno niekoho nového, fakt, otázka, myšlienka či tvár tak, že to porovná s tým, čo už vie. A pokiaľ je tam nejaký rozdiel alebo pokiaľ je to stimulujúce, tak to mozog zaregistruje a založí to na správne miesto. To znamená, že učiť sa má cez stimuláciu, porovnávanie, diskusiu a cez robenie chýb. A zároveň to aj znamená, že učenie holých faktov je absolútne nanič, pretože mozog ich nemá s čím porovnať. Nie je tam súvislosť, pre mozog je to ploché a prázdne. Mozog je totižto dobrý v tom, ako dokáže o veciach premýšľať a nie koľko faktov pozná.

Nabádate učiteľov k tomu, aby učili svojich žiakov robiť chyby. Za chyby sa ale väčšinou v škole trestá. Ak nie som v niečom dobrý, dostávam zlé známky. Ako to v škole spraviť tak, aby chyby boli niečo, čo je vlastne žiadané?

Je to silná kultúrna a historická tradícia. Rovnako si kedysi ľudia mysleli, že svet je plochý a zemeguľa je stredom vesmíru. Dnes vieme, že spôsob učenia, akým je bifľovanie alebo prednáška, kde profesor reční a ostatní si zapisujú, či skôr zaspávajú, je v podstate stratou času oproti interaktívnej výučbe, kde žiaci dostanú určité zdroje pre získanie informácií a neskôr ich využijú po svojom, aby sa okolo týchto zdrojov uskutočnila debata.

Viete si predstaviť, ako môže takáto zmena do škôl prísť?

Musí sa robiť z obidvoch koncov – rodičia si musia uvedomiť, že to, čo bolo dobré pre nás, nemusí byť dobré aj pre naše deti. Nejako takto znie argument, ktorý často počuť: Ja som sa takto učil, tak chcem, aby sa aj môj syn takto učil, pretože to tak bolo vždy. Ale to je nešťastný argument. Chce to osvietenú politiku, ktorá vydá iný direktív o tom, ako sa učiť. Pritom pre učiteľov je to svojím spôsobom vlastne menej práce, pretože nepotrebujú čítať receptúry a kuchárky, ale môžu dať triede otázku a potom o nej diskutovať. Výučba je potom veselšia, prirodzenejšia, príjemnejšia, ale hlavne účinnejšia. Žiaci si to okamžite uvedomujú, a keď to učitelia vyskúšajú, tiež vidia, že je to účinnejšie a zábavnejšie zo všetkých strán.

Akú školu ste zažili vy sám?

Samozrejme, vzhľadom k tomu, že už nie som najmladší, tak tiež som zažil tú tzv. staršiu metódu. Ale musím povedať, že tie najmenšie elementy ako diskusia a kladenie otázok som zažil už na gymnáziu. Na univerzite to bolo už bežné a na lekárskej fakulte som bol vyučený tzv. sokratovskou metódou, čo znamená, že na každú odpoveď odpovedá učiteľ ďalšou otázkou. On sa niečo spýtal, ja som niečo odpovedal a on sa pýta ďalej: A prečo? Ja som znova odpovedal a on sa pýtal ďalej: Prečo to nemôže byť napríklad takto? Nespýtal sa ma, koľko je nervov v ruke, ale spýtal sa ma: Prečo sú v ruke iba tri hlavné nervy a nie päť? Prečo si myslíte, že sa to takto vytvorilo? To donúti človeka uvažovať úplne inak. Koniec koncov celá naša civilizácia je založená na tom, že riešime problémy a riešime niečo neznáme.

Lekár teda nemusí vedieť, koľko má človek nervov, ako sa volajú...? Nie sú to nevyhnutné fakty pre jeho povolanie?

Lekár musí myslieť takzvane out of box. Pretože chyby, ktoré robíme aj ako lekári, robíme preto, že nám niečo nenapadne. Pretože pacient má nejaký symptóm a my si povieme: Áno, to je jednoznačne choroba. Prestali sme premýšľať laterálne, so sebareflexiou čo keby to predsa len mohlo byť niečo iné, potom sa určí diagnóza zle a človek na to doplatí. V medicíne sa vždy dobrý lekár musí sústrediť na všetky možnosti a systematicky ich eliminovať. Keď učím už hotových lekárov, tak mi nesmú povedať meno ochorenia. Keď sa ich spýtam: Čo má ten pacient? a oni povedia: Má vestibulárnu neuritídu, tak im odpoviem: Nie, začnime znovu – čo má ten pacient? A oni povedia: Má poruchu sluchu a rovnováhy, čo znamená, že to môže byť v uchu alebo v mozgu a na základe toho, že má toto a nemá toto, si myslím, že to má v uchu a nie v mozgu. Systematicky sa dostanú k príčine a až potom môžu navrhnúť jednu z troch diagnóz. To dáva záruku, že začali myslieť pyramídovo. Začali myslieť zospodu hore a nie, že skončili hneď na špičke. Pretože, keď človek hneď skočí na špičku, ten spodok nepozná a dostaneme odpoveď: No, my to tu robíme takto.

Hovoríte teda, že mozog nepotrebuje v prvom rade fakty, ale potrebuje problémy.

Potrebuje problémy, potrebuje robiť chyby a potrebuje získať skúsenosť. Pretože ak máte skúsenosť, tak posilňujete určité fázy rozhodovacieho procesu. Vidíme to u malých detí – povieme im: Nerob to, popáliš sa, no malé dieťa tam aj tak ruku strčí, ale potom to už znovu neurobí. Tak­že povedať dieťaťu: Ak dáš ruku do ohňa, tak sa popáliš je ako učiť čisté holé fakty. Tie chyby tam jednoducho musia byť.

Veľa učiteľov oponuje, že ak chce žiak diskutovať, musí vedieť najskôr fakty.

Áno, najskôr musí vedieť fakty, ale tie fakty môže získať aj sám. Stačí mu dať knižku a povedať: Pozri, fakty nájdeš v prvej a tretej kapitole, prečítaj si to a zajtra môžeme pokračovať. Učenie stojí čas, je to úsilie – emočné, fyzické i intelektuálne. Najlepšie ako využiť vyučovaciu hodinu je pripraviť sa vopred, dostať od učiteľa, čo je potrebné a potom to rozobrať.

Hovoríte, že mozog sa učí na základe toho, čo je možné. Čo to znamená pre vzdelávanie?

Každý z nás si vytvorí určitý charakter, určitý spôsob reagovania a myslenia a vždy je to založené na základe predchádzajúcej skúsenosti. Najdôležitejšie sú samozrejme rané skúsenosti.

Výchova alebo ladenie mozgových trás je hlavne v detstve veľmi dôležité, a to je aj dôvod, prečo Americká pediatrická akadémia odporúča, aby deti vôbec nedostali počítače. Pretože vôbec negenerujú žiadny interaktívny proces. Sú to procesy, ktoré fungujú len na báze nejakého jednoduchého reflexu medzi dieťaťom a obrazovkou. Väčšina rodičov v tom vôbec neparticipuje. Pre neurologický vývoj detského mozgu je to však zlé.

Nabádate učiteľov k tomu, aby žiakov testovali. No slovo test znie skôr ako trest pre žiaka než nejaký stimul. Ako môže test žiakovi pomôcť?

Keď sa testuje na začiatku hodiny a žiak sa s tým ešte nikdy nestretol, a teda netuší, čo sa bude učiť, tak to naladí jeho mozog. Je to úplne to isté, ako keď vám poviem, že zajtra pôjdeme autom na výlet a nepoviem vám nič viac. Alebo vám ešte poviem, že zajtra budete šoférovať a tu máte mapu cesty. Vtedy ste hneď naladený: Aha, tak­že nepôjdeme po diaľnici, ale po malých okresoch a sú tam samé kľukaté cesty, tak­že musím byť na to miesto pripravený. A keď sa dostanete na určené miesto, aj keď ste tam nikdy neboli, nie ste prekvapený. Ste na to pripravený, naladený a váš výsledok je lepší. Šanca, že sa vám niečo stane je menšia. Pre výučbu platí úplne to isté. Má sa testovať aj počas procesu. Po ňom je to iba ako hrubý markér toho, čo ste sa v procese naučili.

Takže dobrý učiteľ naladí mozog detí na začiatku hodiny testom, dovolí im robiť chyby a vtedy je mozog pripravený učiť sa?

Presne. Nielenže im dovolí robiť chyby, núti ich, aby chyby robili. Pretože povinnosťou učiteľa je zaistiť, aby študent vedel premýšľať o niečom, čo nevedel predtým. A jediné, ako sa ja – učiteľ môžem o tom presvedčiť, je, že vás tlačím do rohu a pýtam sa vás: A prečo? A čo ak? Keď konečne poviete neviem, tak vtedy viem, že to, čo vám poviem teraz, bude pre vás zaujímavé. A samozrejme najlepšie je, ak na základe toho, že vy neviete, sa vás spýtam: A ako by sme to mohli zistiť? Navrhnete niečo, čo je pre mňa ako učiteľa nové. Tí najlepší učitelia sa učia simultánne so svojimi žiakmi.

Veľa škôl ale chce interaktívne tabule, tablety alebo počítače, pretože to je synonymom modernej výučby.

Technológia, pokiaľ ju vo výučbe využíva pracovník, ktorý tomu rozumie a vie, ako ju použiť tak, aby vygenerovala diskusiu, tak vtedy je veľmi dobrá. Nebezpečenstvo hrozí, keď si deti zvyknú na počítač a len čo v ňom prestanú hľadať fakty alebo súvislosti, tak preskočia na sociálne média a už sú v slepej uličke.

Nie ste teda za to, aby bola škola úplne bez technológií.

Technológie predstavujú efektívny zdroj pre získanie mnohých informácií. Moja prednáška je zostavená z informácii, ktoré som z veľkej väčšiny získal najmä skrz počítač a zvyšok z kníh a časopisov. Väčšina časopisov je v dnešnej dobe tiež elektronická. Avšak neskôr musí človek urobiť intelektuálnu syntézu toho všetkého, a to je to podstatné, nie ostávať v sieti technológií.

V čom vidíte nebezpečenstvo sociálnych sietí?

Medziľudská komunikácia je založená na tom, že vidíte reakcie toho, s kým sa rozprávate. Vidíte jeho tvár, ruky, čítate jeho reč tela. A nič také na sociálnych sieťach neexistuje. Tak­že schopnosť mladých ľudí vyjadrovať sa preukázateľne klesá. Dokonca aj IQ mladej generácie je nižšie než generácie predtým. Nevedia sa vyjadrovať a znižuje sa ich schopnosť myslieť. To je jedna vec. Druhá je, že si vytvárajú umelý svet, v ktorom si režírujú vlastné divadlo. Kto sa im nepáči, toho zmažú. To ale nereflektuje realitu, pretože realita je o tom, že musíme vedieť reagovať a dohadovať sa s ľuďmi a vecami, ktoré sú nám aj nepríjemné. Tak­že je to len falošné divadlo. Tretie nebezpečenstvo je, že dochádza k absolútnej homogenizácii celej spoločnosti. Morálne princípy sa posudzujú na základe tzv. virality. Pravda už neexistuje, dôležitejšia je virálna počítačová reakcia na to, čo sa v tom svete deje. To je špička novodobého ľadovca, ktorá predstavuje veľmi dôležitý moment pre vývoj ľudského mozgu. Ten sa vyvíjal určitým smerom a zrazu, za posledných 25 rokov do tohto procesu zasiahlo niečo, čo ten proces vykoľajuje a čo má hmatateľné a neurologicky viditeľné negatívne dôsledky.

Nie je teda úplne šťastné, ak si na sociálnych sieťach vytvárame vlastné skupiny, v ktorých nemáme žiadnych oponentov.

Je to falošná skupina a keby to bolo na mne, sociálne siete by som úplne zakázal. Nikdy neviedli k ničomu, čo bolo podstatné. Aj fenomény ako Arabská jar alebo politické protestné hnutia sú rýchlo vytvorená bublina cez sociálne siete. Táto bublina to možno posunula na chvíľu ďalej, ale ono sa to vždy vráti k prirodzenému ľudskému tempu vývoja. Môžeme povedať, že aj pád železnej opony bol mediálne umožnený rýchlejšie. Ale väčšina z nás verí, že by sa to stalo skôr či neskôr. Všetci sme svedkom toho, že sa zmenil systém, ale problémy sa len prekryli. To, čo sa naoko vyriešilo, bolo len nahradené niečím iným. Zmena pokračuje pomalším tempom a bude to trvať ešte dlho, než nastane skutočná premena.

Zaujímalo by ma, či ako lekár – neurológ uprednostňujete čítanie z obrazovky, čítačky alebo z klasickej papierovej knihy?

Používam všetky tri spôsoby. Samozrejme, najradšej mám papierovú knihu. Smartfón nemám, lebo čítavam zložité texty a vždy, keď je to dlhšie ako pár strán, musím skrolovať. Stratím tak prehľad, kde som. Ak potrebujem napríklad editovať nejaký text, tak ho rozstrihnem a zlepím to späť tak, akoby to malo byť aj v počítači. Tam to potom zmením a znovu si ho vytlačím. Mať zarámovaný vizuálny vzor daného textu je pre mozog omnoho jednoduchšie a účinnejšie, než to hľadať v rolke toaletného papieru, ktorý je niekde naskrolovaný v počítači.

Informácie z papiera sú pre mozog lepšie stráviteľné?

Štúdie sa zhodli v tom, že do mozgu sa dostane priemerne o 33 % viac informácií, keď čítate z knihy, než z obrazovky. Tak­že bez ohľadu na sústredenie, ak si chcete viac pamätať, vytlačte si to na papier.

Učíte aj na prestížnej americkej univerzite, zároveň aj v Čechách alebo na Slovensku. Vidíte nejaký rozdiel medzi študentmi?

Vidím iba rozdiely. Paradoxne, a hlavne tu na Slovensku, som videl dychtivých študentov, ktorí sú skutočne bystrí, túžia po informáciách a visia na každom slove. V Čechách je to podobné, ale nie úplne také ako tu. U vás metódy interaktívnej výučby hlboko zaostávajú. V Amerike si na to študenti zvykli a už očakávajú, že na hodinách dostanú aj určité kvantum spokojnosti a zábavy. Berú to vo výučbe ako samozrejmosť. 

Rozhovor bol pôvodne publikovaný na portáli Čierna labuť.

Páči sa vám, čo sme vybrali z nášho časopisu? Staňte sa naším čitateľom.

100000 komentárov k článku: “Dobrý učiteľ núti deti robiť chyby”

Your comment