DOBRÁ ŠKOLA - mesačník
 
Vieme o všetkom Viac
Inšpirujte sa Viac Podporujeme Viac

Škola ako nástroj ideológie

pridané 03.11.2015, autor Časopis DOBRÁ ŠKOLA pošli na vybrali.sme.sk

Mali by učitelia vnášať do vyučovania vzťah k hodnotám alebo si zachovať odstup? A ako formovali žiakov v čase socializmu?

Pohľad na obdobie komunistického režimu z pozície učiteľa a žiaka stále nie je dostatočne prebádanou témou. Štát si v období totality oblasť vzdelávania strážil, napríklad nebolo jednoduché vyštudovať za učiteľa, ak niekoho považovali za „protikomunistický živel“ zaťažený demokratickým myslením či náboženskou ideológiu. 

Schizofrénia a výsmech

Učiteľ Pavol Winzer vo svojich spomienkach na gymnázium v Kežmarku hovorí o zásahoch do obsahu vzdelávania: „Knihy nevhodných autorov sa vyraďovali z verejných a školských knižníc a zo školských osnov.“ Jeho učiteľka slovenského jazyka „nemohla vedieť, ktoré priezviská autorov smie vôbec vysloviť. Rámec zakázaného ju nepustil, jeho prekročenie by malo pre ňu, ale i pre kohokoľvek iného na jej mieste neblahé dôsledky. Popredné mená, popri Novomeskom Beniak, Hronský, Urban tak gymnazista počas výučby nepočul, pokiaľ nemal ako-tak vzdelaných rodičov, ani inak sa o nich nedozvedel.“ 

Cieľom totalitného režimu bolo vytvoriť jednoliatu spoločnosť bez pamäti. Tento prístup sa prejavil, prirodzene, najvýraznejšie v spoločenskovedných predmetoch, menej v prírodovedných (tam na prvom mieste v biológii). Výskumom sme však zistili, že napríklad aj pri slovných zadaniach matematických úloh sa myslelo v duchu ideológie: „Vypočítaj, koľko to je: osem sovietskych tankov mínus tri americké tanky.“ Aj tu musela byť jasná prevaha ZSSR. 

Samozrejme, náboženstvo sa prestalo vyučovať už v školskom roku 1948/49. Žiaci, ktorí praktizovali náboženstvo, boli za svoje presvedčenie šikanovaní, niektorých neodporúčali pre „náboženskú zaťaženosť“ na vysokoškolské štúdium. 

Pre školské prostredie boli typické takmer schizofrenické postoje, a to predovšetkým u študentov, ktorí sa doma dozvedeli niečo, o čom bolo v škole zakázané hovoriť (napr. počúvali sme Hlas Ameriky, Slobodnú Európu, Rádio Vatikán, čítali knihu 1984 a pod.). V spomienkach bývalých politických väzňov a ich detí sa hovorí aj o posmechu od spolužiakov a učiteľov. Dcéra politického väzňa Antona Neuwirtha Anna Záborská si spomína: „Súdružka učiteľka sa ma ako malej žiačky viackrát pred celou triedou pýtala: ,Anička,  kde pracuje tvoj otecko?‘ Pričom dobre vedela, že je vo väzení.“ Po jednom takomto výstupe povedala: „Otec pracuje v nápravnovýchovnom ústave v Leopoldove. A vy dobre viete prečo.“

Cez deti režim vydieral aj rodičov. „Mňa mohli aj zabiť, ale keď moje dieťa nechceli vziať ani len do škôlky, pretože je synom politického väzňa, to bolo niečo strašné,“ zdôveril sa spisovateľ Rudolf Dobiáš. Sám sa dostal do väzenia ako študent gymnázia v Trenčíne. Za nakreslenie karikatúry Stalina dostal 18 rokov. „Tú karikatúru som ani len nenakreslil. Ja naozaj neviem a nevedel som ani len rybku nakresliť.“ Ale, samozrejme, boli aj žiaci, ktorí sa stali nástrojom v rukách učiteľa. 

Didaktická metóda – agitácia

Po roku 1948, počas snahy režimu o násilnú kolektivizáciu, boli učitelia a učiteľky často agitátormi medzi ľuďmi, no predovšetkým v školskom prostredí. Zachovali sa napríklad slohové práce detí na tému Prečo môj otec nevstúpil do JRD. Slohy žiakov z Kravian sú skôr učiteľovou upomienkou napísanou rodičom: „Rodičia, zamyslite sa nad tým, že vaším vstupom do JRD pričiníme sa aj my o skoré vybudovanie socializmu.“ 

Žiaci ôsmeho ročníka z obce Nižná Šuňava sa mohli k danej téme vyjadriť slobodnejšie: „Štrbskí družstevníci sušili trávu až v jeseni a zemiaky zbierali, keď už padal sneh, keď naši roľníci mali už všetku úrodu v stodolách.“ Žiak Ján napísal: „Moji rodičia nechcú vstúpiť do JRD preto, lebo niekedy si museli pôdu ťažko nadobudnúť a majiteľovi tejto pôdy museli platiť veľké dane. Teraz, keď v Nižnej Šuňave zvolili správu JRD, tak lepšiu pôdu nám zobrali a dali nám tú najhoršiu, čo nám nič nenarastie.“

Oveľa slobodnejšie o tom, čo sa deje v JRD, písali žiaci, ktorých rodičia doň vstúpili. Väčšina písala o výhodách: spoločné hospodárenie, práca strojov namiesto ľudí, dodávky hnojív podporujúce vyššiu úrodu. No poukázali aj na negatíva, o ktorých počuli priamo od rodičov, ako bolo rozkrádanie, nízke výnosy, nižší plat v porovnaní s platom robotníkov: „Na zálohu vyplácali mesačne 10 KČS na jednotku. Ako doplatok malo sa vyplácať ešte zvyšných 7 KČS, no plány zlyhali a ľudia sú bez peňazí. Túto situáciu zhoršuje aj to, že ľudia ešte ani za december nedostali peniaze a celoročné vyúčtovanie za minulý rok sa ešte doposiaľ neuskutočnilo. Tieto nedostatky sa však snažíme odstrániť, a to napríklad zvolením nového výboru.“ 

Formujme, ale nedeformujme

Náš verejný priestor či nízka hodinová dotácia dejepisu budí znepokojenie. Škola, ktorá žiakom neposkytuje dostatok vedomostí, ich takto nepriamo radikalizuje – ľahko podľahnú propagande, mylným informáciám. 

Žiaľ, nostalgické spomienky pamätníkov na obdobie komunistického režimu hovoria viac o období ich mladosti ako o realite, ktorej boli súčasťou. Nostalgia bez poznania pravdy a celostného uchopenia a pochopenia skutočnosti však môže aj Adolfa Hitlera vykresľovať ako muža, ktorý otvoril cestu Nemecka k ekonomickej prosperite, či Stalina ako vodcu, ktorý zo Sovietskeho zväzu vytvoril mocné impérium. No dá sa zabudnúť na milióny obetí, hladomor na Ukrajine, násilnú kolektivizáciu? 

Pri existencii informáciami nabitého internetu nie je dôvod, aby sme v škole dávali vedomostnú stránku na prvé miesto. Učitelia často hovoria o potrebe učiť v duchu hodnôt. Interpretáciu vedomostí cez pocity či dejinnú empatiu, schopnosť vcítiť sa do konania ľudí, ktorí žili v danej dobe, považujú aj viacerí didaktici dejepisu za najdôležitejší cieľ. 

Bude to, ako máme zadefinované hodnoty dnes, platiť aj o desať rokov? Môže sa pod „hodnotovým“ vyučovaním objaviť nová ideológia? Učenie v duchu hodnôt by nemalo byť podobné tomu, ako boli formovaní žiaci v období komunistického režimu. Malo by smerovať k scitliveniu spoločnosti, aby sa dejiny stali dobrou učiteľkou života.

František NEUPAUER, OZ Nenápadní hrdinovia

Páči sa vám, čo sme vybrali z nášho časopisu? Staňte sa naším čitateľom.

100000 komentárov k článku: “Škola ako nástroj ideológie”

Your comment