DOBRÁ ŠKOLA - mesačník
 
Vieme o všetkom Viac
Inšpirujte sa Viac Podporujeme Viac

Stanislav Malega: Viem, že som trochu rádioaktívny

pridané 25.09.2015, autor Časopis DOBRÁ ŠKOLA pošli na vybrali.sme.sk

Ak by činorodosť nejako vyzerala, asi by mala podobu Stana Malegu, stredoškolského učiteľa z Prievidze, ktorý vyštudoval spolu s geografiou i fakultu telesnej výchovy a športu so špecializáciou na ľudové tance. Je aj predsedom programovej komisie folklórnych slávností v tomto okrese. V školstve je vyše 36 rokov, z toho 33 je verný jednej škole – Obchodnej akadémii v Prievidzi. Študenti pod jeho vedením s prehľadom vyhrávajú na súťažiach vzdelávacej organizácie Junior Achievement a na SOČ obsadzujú popredné priečky. O množstve ďalších aktivít, ktoré pre študentov pripravuje, a tiež o tom, ako motivovať svojich študentov alebo ako sa nenechať odradiť systémom a ostať aktívny sa za redakciu s držiteľom ocenenia Zlatý Amos rozprávala Martina Sondej Hosťovecká.

Vždy ste boli aktívny človek?

Keby som nerobil v škole aktivity mimo samotného vyučovania, tak už nie som v školstve. Mňa nebavia naplánované témy, ktoré sú veľakrát suché. Tým ostatným okolo skôr zlákam žiaka ako tým, že si má niečo presne zapisovať.

Kedy prišla väčšia aktivita, na ktorú ste sa chytili, že to je to pravé?

Rád cestujem a keď bola ponuka od Junior Achievement Slovensko (JA) na program v podnikaní v cestovnom ruchu, to bolo to hlavné, na čo som sa chytil. Keď sme to začali robiť, prvú súťaž sme aj vyhrali. To bolo veľmi motivačné. Decká začali fungovať.

Išlo to bez problémov?

Deti spravia tak, ako do nich štuchnete. Vždy je za tým učiteľ, hoci žiak je ten, kto niečo vymyslí. Či sa učím hrať na husliach, či skúšam hrať futbal, vždy tam musí byť niekto, kto mi odovzdá svoje know how, a to je učiteľ. Sú teórie, že učiteľ by nemal do projektu vstupovať, aby sa hrali len deti, ale keď do toho nevstúpi, pravdepodobne to bude neprofesionálne, možno len výtvarne zlé. Ja už nemôžem ísť na súťaž s hocičím, keď idem už ikstýkrát. Keď prídeme, viac sa od nás čaká, pretože už máme prax a mali by sme byť stále lepší.

Takže vlastnú latku posúvate vyššie.

Je už iná doba. Nemôžeme používať krepový papier v čase počítačov. 

Ako ste sa dostali k JA?

Je to 12 rokov, ale pravdepodobne prišla ponuka do školy. JA začali s aplikovanou ekonómiou. Projekty sú všetky pre základnú a strednú školu so zameraním na rôzne oblasti, dnes je ich asi desať. 

Ako dokážete pre projekt nadchnúť deti?

Motivovať ich musíte: niečo za niečo. Napríklad bol Deň Európy, jedna z tém v geografii je EÚ, tak sme písali do europarlamentu viacerým poslancom. Nadviazali sme spoluprácu s Petrom Šťastným. A potom sme vycestovali do Štrasburgu – dvaja študenti a ja. Stačí povedať: ak budeš úspešný, nabudúce vycestuješ ty. A máte si potom ešte aj z koho vyberať. Prvé dievča, ktoré bolo úspešné v JA, išlo do Kanady. To bolo haló v škole: niekto išiel za odmenu do Kanady! 

A pritiahne študentov aj fakt, že sa v niečom zlepšia?

Asi áno. Spozoroval som, že často mám dievčinu šikovnú, usilovnú, ale prvý raz na súťaži utiahnutú, so sklopenou hlavou, tiež je oblečená neprimerane situácii, no druhýkrát už príde v rámci celoslovenskej súťaže pred porotu smelá, s úsmevom na tvári, upravená. Jedna mi povedala, že vďaka tomu, čo sme jej tu dostali do hlavy, je dnes suverénna. 

Takže študenti chcú robiť.

Mnohí chcú, ale zistia, že to nie je také jednoduché. Je totiž rozdiel naučiť sa niečo, obkecať to, ale v projektoch JA musia niečo sami vymyslieť, aby boli zaujímavejší ako tí ostatní. Snažíme sa, aby úspešné projekty videlo čo najviac študentov, čiže v septembri robíme workshop, na ktorý pozveme nižšie ročníky. 

Robievate v rámci prezentácie aj to, že tichší člen projektovej skupiny dostane za úlohu vystúpiť pred publikom?

Nie, v projektoch to nemôže byť tak, že niečo niekto musí. Je to len o „chcieť“. Iná vec je to v rámci predmetu, tam ich nútim. Ideme napríklad do na exkurziu bojnických kúpeľov, v ktorých mám na marketingu bývalú žiačku. Tá nás povodí po priestoroch, ktoré bežný návštevník nevidí. A žiaci potom dostanú úlohu: predať Bojnice. A to sa musí každý postaviť na pľac. Hráme sa, zostavíme odbornú porotu, žiaci z pléna sa pýtajú...

Zaujímavým je aj projekt, ktorý robíte pre všetkých študentov školy s názvom Sme v škole.

Istý čas existoval taký projekt Best Guests, kde úspešní ľudia zo Slovenska rozprávajú o svojom podnikaní. Takto sme sa dostali aj k nášmu prvému hosťovi, ktorého som osobne stretol na prednáške pre JA – k podnikateľovi a zakladateľovi nadácie Salve slúžiacej hlavne na podporu vzdelávania, Petrovi Krištofovičovi, ktorý povedal: prídem kedykoľvek. A tak sme rozbehli náš projekt Sme v škole. Oslovili sme aj iných úspešných podnikateľov – mali sme tu Petru Marko, Miša Meška alebo Evitu Urbaníkovú. Nemôžem im dať honorár, len ponúknuť plnú sálu.

Mali ste tu aj Miroslava Trnku.

A to mi najprv povedala jeho asistentka, že on robí prednášky len pre vysoké školy. Potom pricestoval z USA, dokonca zmenil svoj program a prišiel k nám. V aule bolo 400 ľudí. Ale zapotil som sa, lebo s ním robiť rozhovor, to sa namakáte, aby nehovoril len áno a nie. Ale neskutočná bola tá jeho prednáška! 

Ako sa kontaktujete s týmito ľuďmi?

Normálne, mailom. Napíšem im.

A všetci sú ochotní?

Ani nie. Mohol by som vám ukázať tie dlhé debaty, kde ľudia odmietajú a odmietajú. A potom povedia: dobre, keď ich už toľko otravujem. Urbaníkovú som lámal rok.

Ako sa vám podarí to, že v hľadisku nie je mŕtvo, že publikum reaguje?

Na stene v škole visí obrazovka, kde idú dôležité info o hosťovi a aj študenti sami si musia niečo pozrieť, aby na prednáške neboli mimo. Veľakrát sme pozitívne šokovaní, aké otázky potom položia. 

Takže žiadna socialistická príprava typu: prejdime si vopred otázky?

Ja nie som za to. Som za slobodu. Musíme však rátať s tým, že môže byť aj prúser. No keď ich teraz nenaučíme pýtať sa, na čo chcú odpoveď, tak potom bude neskoro.

Vy sa viete pýtať?

Už áno. Momentálne riešim problém s Trenčianskym samosprávnym krajom a so ŠIOV-om (Štátny inštitút odborného vzdelávania) na tému, čo je SOČ-ka a aké má byť jej porotcovanie. Tvrdím, že pokiaľ som učiteľ – konzultant, nemôžem byť porotcom. Je to stret záujmov. Moja žiačka napísala článok, ktorý hovoril práve o tomto. Potom som dostal otázku: ako to len mohla? No keď mi po súťaži rozpráva, že to nie je spravodlivé, ja jej nemôžem povedať, že takto je to v poriadku. Ak niekto vyhral a bol jasne lepší, nie je o čom, ale ak lepší nebol a vyhral, už mi žiačka druhýkrát na súťaž nepôjde. 

Systém SOČ bol tak nastavený vždy?

Už píšem tretiemu ministrovi. Využil som aj príležitosť ako čerstvý Amos a na recepcii sme hovorili o SOČke miesto toho, aby sme sa zabávali. Už vtedy som si vypočul: áno, budeme to riešiť. Slovo sa však nezmenilo odvtedy na stanovách. Chceme len zmenu paragrafu 9: ak máš študenta na súťaži, von z poroty! Niečo takéto som v súťažiach JA nezažil, tam sedia v porote nestranní ľudia. 

Skúste porovnať súčasné deti a deti spred dvadsiatich rokov. 

Viete, ja poviem: budeš mať štvorku a on povie: dobre, doma som sľúbil, že neprepadnem. To je pre mňa ako pre učiteľa strašné. Aký má cieľ toto všetko? A to v podstate učím zaujímavý predmet. Čo potom na takom účtovníctve? 

Je podpora pre vaše aktivity od vedenia školy? 

Je. Náš riaditeľ je takýto človek. Samozrejme, že chce vidieť výsledok. Stalo sa, že sme prišli zo súťaže tretí. Povedal: Hm, tretí? Aj ja radšej odchádzam prvý, ale keď sú tam lepší, tak je to proste tak. 

A kolegovia, nielen tí priamo zo školy, sa tešia z úspechov s vami? 

Ako ktorí. Na Slovensku sa úspech väčšinou neodpúšťa. Bolo mi vyčítané, ako môžem ísť s jednou prácou do viacerých súťaží, no pokiaľ tým neporuším nijaké regule, tak ja musím ísť do všetkých súťaží, je to mojou povinnosťou. Aký má význam, aby som mal prácu v zásuvke stola? 

Zažili ste aj nejaký neúspech, ktorý vás zaskočil? 

Niekedy je dobré dostať aj po nose. Ale ak by sa nebolo zmenilo vedenie na tejto škole, tak už asi v škole nie som. Bol som obvinený, že nie som dosť národný. Tak som povedal, že s mojou špecializáciou budem teda chodiť do práce trebárs v kroji. 

A váš relax? 

Dôchodok s vnúčatami. Spravíme si súkromnú škôlku. A potom neskôr už len hospic (smiech). 

Prchá z vás rokmi nadšenie? 

Vek neoklamem, ale som možno trochu rádioaktívny, to ja viem.

Páči sa vám, čo sme vybrali z nášho časopisu? Staňte sa naším čitateľom.

100001 komentárov k článku: “Stanislav Malega: Viem, že som trochu rádioaktívny”

  1. viem ze som trochu radioaktivny pridal dobra skola, 05.10.2015
    Skvely clanok, ktory by mal byt zaradeny do povinneho citania pre vsetkych ucitelov a nasledneho zistovania co podla tohto clanku sami urobili. Sam som si to ako konzultant JA vyskusal a musim potvrdit, ze to tak funguje.

Your comment