DOBRÁ ŠKOLA - mesačník
 
Vieme o všetkom Viac
Inšpirujte sa Viac Podporujeme Viac

Skutočný príbeh: F..ck you!

pridané 05.12.2011, autor Časopis pošli na vybrali.sme.sk

Už dávnejšie sme plánovali spustiť rubriku, v ktorej by sme spoločne diskutovali o rôznych problémových situáciách, ktoré sa stali na hodine a hľadali najvhodnejší spôsob, ako by mal učiteľ v takých prípadoch postupovať. Keď sme si prednedávnom prečítali príspevok istej učiteľky na Facebooku, bolo nám jasné, že prišla tá správna chvíľa zamýšľanú rubriku skutočne spustiť.

Tu je historka, s ktorou sa podelila istá učiteľka zo strednej odbornej školy:

„Keď som od študenta preberala pozbierané písomky, v reakcii na moje “thank you” mi dotyčný odpovedal “fuck you!” Pritom nemal na takúto urážku ani najmenší dôvod, len mal pocit, že to je ohromná zábava, pretože sa to vraj rýmuje. Pritom tento 16-ročný humorista veľmi dobre chápe význam tejto frázy. A tak bude mať milý a drahý študent pokarhanie, na ktorom sa určite opäť schuti zasmeje. Kladiem si otázku: kde je ľudská dôstojnosť učiteľa? Či už ani na tú nemáme právo? Musím povedať, že sa ma to veľmi dotklo, pretože to je študent, za ktorého som sa prednedávnom prihovárala u inej kolegyne. Teraz už túto podporu študenta z mojej strany ľutujem, pretože som sa na vlastnej koži presvedčila, že som sa mýlila a že kolegyňa mala vtedy pravdu.“

Viacerí učitelia zareagovali na našu výzvu a vyjadrili svoj názor na postup učiteľky z príbehu. Tu sú niektoré reakcie:

Hana

Vážená paní kolegyně, ten kluk vám ublížil, ponížil vás, ale snažte se, prosím, nechovat stejně. Zkuste si s ním promluvit, říci mu, že se vás to dotklo, že se ho jako třídní učitelka zastáváte, že vy mu ublížit nechcete, ale trváte na omluvě, jinak bude potrestán. A uvidíte. Když se omluví, tak konec. Když ne, potrestejte ho v rámci školy.

Přemýšlet o vhodné reakci je vždy snazší, než včas a správně zareagovat v tom jistém okamžiku. Nicméně mne napadlo – na hrubý pytel hrubá záplata: říci mu Fuck you, too! a bylo by vymalováno. Ale chápu, že člověk je v daném okamžiku zaskočen, zaražen a nechápe, jak mu může ublížit někdo, koho se zastával. Moje rada zní – nebrat si nic osobně! Zkusit to s nadhledem staršího, zkušenějšího tvora.

Anino Belan

Rozhodne by som tomu chalanovi povedal, že sa vás to veľmi dotklo. Formálne postupy (napr. pokarhanie) majú tú nevýhodu, že sú ako formálne vnímané aj druhou stranou. Oveľa účinnejšie (a pre žiaka užitočnejšie) bude, keď mu vysvetlíte, že ak niekomu povie „ja ťa je*em”, tak ho to môže hlboko uraziť a že šanca zachovať si s dotyčným človekom rozumné vzťahy bude potom naozaj malá. A pri vysvetľovaní odporúčam používať slovenský ekvivalent jeho výroku, pretože citlivosť k zahraničným vulgarizmom je nižšia.

Inak – u nás na škole padla asi pred desiatimi rokmi jedna dvojka zo správania za použitie gesta z ilustračnej fotografie proti jednej učiteľke. Účinok tej zníženej známky bol malý. Presne preto, že sa kládol dôraz na formálnu stránku a nikto si nedal námahu tomu žiakovi povedať, čo to môže urobiť so vzťahmi medzi ľuďmi.

Anna Gottweisová

Moja skúsenosť je, že takéto správanie žiaka je často iba zúfalou snahou o upútanie pozornosti učiteľa alebo spolužiakov. Pokarhanie a znížená známka zo správania z neho na chvíľu robia hrdinu triedy. A možno o to mu išlo. Určite by som sa najprv porozprávala s ním a s trie­dou. Ak by si sám uvedomil, že sa má ospravedlniť, formálne by som ho netrestala. Ak nie, rozprávala by som s rodičmi. Žiak často iba preberá slovník svojich rodičov. Keď som spoznala rodičov svojich problémových žiakov, lepšie som pochopila, prečo sú problémoví. Určite neexistuje univerzálne riešenie, ale učiteľ by si mal vždy zachovať nadhľad a zvážiť dôsledky svojho rozhodnutia.

Alexander Kapraľ

K zaujatiu postoja by bolo potrebné poznať bližšiu špecifikáciu situácie, v ktorej to žiak povedal. (Stalo sa niečo podobné už v minulosti? Akou intonáciou to povedal? Je to puberta? Páči sa mu učiteľka? Chcel ju uraziť? Ublížila mu niečím v minulosti?) Je toho veľa na okamžité zhodnotenie situácie učiteľom a na adekvátnu reakciu. Ja by som sa to snažil obrátiť na vtip.

Peťo

Ja by som sa nepúšťal do boja... ten sa nedá vyhrať. V skupine puberťákov učiteľ nemá dostatočnú autoritu na to, aby to mohol ustáť z mocenského hľadiska.

Pokúsil by som sa zaujať mierne nezainteresovaný postoj, byť nad vecou. Provokáciu obísť. Neprijať výzvu na boj. Ale zachovať si svoj postoj – s využitím asertívnej komunikácie – niečo v štýle: „Zdá sa ti to vtipné, lebo sa to rýmuje. Ja si ale neželám, aby sa v našej triede takto rozprávalo.”

Xénia

Ja by som zdvihla obočie a s nadhľadom sa spýtala, či si je plne vedomý, čo urobil. Ak by sebavedome dodal, že áno, spýtala by som sa, či to bola reakcia na školstvo ako také, na konkrétnu písomku alebo na mňa osobne. S úsmevom by som ho požiadala, aby mi povedal svoje výhrady. Vypočula by som si ich a zvážila, do akej miery sú oprávnené. Podľa toho by som výhrady buď uznala, spochybnila, alebo dala na pravú mieru s dodatkom, že džentlmeni vedia svoje rozhorčenie vyjadriť na úrovni, ktorá je ich hodná. V žiadnom prípade by som nepripustila, aby sa ma to osobne dotklo. Objektivizovala by som si to ako problém, ktorý je potrebné riešiť.

Tibor Repček

Ja som si pri takýchto „výstrelkoch” zvykol na riešenie typu „druhá šanca a potom uvidím”. Neriešim to hneď na hodine medzi všetkými žiakmi, aby nevznikol dojem, že sa chcem pomstiť. Počkám si na prestávku a porozprávam sa so žiakom osamote. Vychádzam z predpokladu, že to možno ani nemyslel až tak vážne, ako som to mohol zobrať ja. Vysvetlím mu, ako to vnímam a spýtam sa, či to tak naozaj myslel. Nakoniec ho upozorním, že mu dávam druhú šancu a že ak to urobí ešte raz, budem trvať na adekvátnom treste. K tomuto postupu som sa dopracoval cez kričanie, vyhrážanie a podobné ponižovanie seba samého a žiaka. Uvedomil som si, že to nikam nevedie a všetko iba zhoršuje. Odkedy používam vyššie uvedený postup, nemám so žiakmi takmer žiadne problémy.

Hana

Ja pracujem na ZŠ a mne sa tu osvedčilo ukázať deťom, že ma to ranilo. Otvorene im to povedať, pred celou triedou. Že mi je z toho smutno, lebo ja sama som nikdy žiakovi neublížila. A nasleduje osobný rozhovor so žiakom. Pri osobnom rozhovore, mimo spolužiakov, sa stráca „machrovina” a ukazuje sa podstata dobrého srdca dieťaťa...

 

Odosobnenie, nadhľad, zahanbenie, poučenie...

autor: Vladimír Burjan

V tomto príbehu ide o typ situácie, na ktorú sa vzťahuje jedna z rád profesora Víta Hejného (DŠ 01, str. 17): „Akokoľvek odsúdeniahodným by sa vám javilo konanie žiaka, nedajte sa strhnúť k použitiu násilia. Neodplácajte zlo, ale hľadajte cestu, ako pomôcť žiakovi odstrániť deformitu psychiky, ktorá je pôvodcom toho zla a ktorou on sám trpí najviac.”

Ten návod má dve dôležité súčasti. Prvou je výzva k odosobneniu. Ako správne poznamenali viacerí diskutujúci, učiteľ by podobné situácie nemal brať osobne a nemal by sa urážať. Súčasťou jeho profesionality by malo byť, že zostane nad vecou a že bude problém riešiť s pedagogickým nadhľadom. Práve tým by sa mala reakcia pedagóga líšiť od reakcie vodiča autobusu. Ďalej je v citovanej rade reč o „deformite psychiky, ktorá je pôvodcom zla”. Presne tak sa treba na celú vec pozerať: ten žiak má komunikačný problém. Považoval za možné a vhodné v danej situácii povedať učiteľke to, čo jej povedal. Zrejme dostatočne nerozumie tomu, že je to nevhodné a nechápe, aké nevýhody mu môže takýto spôsob komunikácie priniesť v ďalšom živote. Učiteľka rozumie zákonitostiam medziľudskej komunikácie podstatne lepšie ako žiak. Z jej pohľadu sa správanie žiaka javí ako drzé a nemiestne. Ale ten žiak to tak zjavne nechápe. Ako niekto správne v diskusii poznamenal, nevieme, aká je úroveň komunikácie v jeho rodine. V. Hejný ďalej pripomína, že takouto deformitou najviac trpí (resp. bude v ďalšom živote trpieť) samotný žiak. A tak treba k podobným problémom pristupovať: učiteľ by sa mal snažiť žiakovi pomôcť sa svojho komunikačného problému zbaviť. Treba žiakovi zvedomiť a pokojne vysvetliť, prečo by takýto spôsob komunikácie bol pre jeho ďalší život nevýhodný. Žiak musí porozumieť, prečo to nebolo dobré. Akýkoľvek formálny trest (pokarhanie, znížená známka zo správania) má ten nedostatok, že neobsahuje poučenie, vysvetlenie. Je to podobné, ako keby sme žiaka, ktorý zle vypočítal príklad na delenie, nechali za trest urobiť sto drepov. Zapamätal by si síce, že jeho výsledok bol nesprávny, ale nerozumel by, kde urobil chybu a ako nabudúce správne postupovať. Ak „drzého” žiaka potrestáme pokarhaním, možno dosiahneme, že si bude v škole dávať pozor na reči. Ale ak deň po skončení štúdia stretne učiteľku na ulici, povie jej to znovu, pretože bude vedieť, že už ho nemá ako potrestať. Nám ide o niečo iné. Učitelia sa musia snažiť vybaviť žiakov do života funkčnou komunikačnou stratégiou.

Možno navrhnuté riešenie niekomu pripadá príliš racionálne a chýbajú mu v ňom emócie. Tie samozrejme do školy patria, ide však o to aké. Zo strany učiteľa by neboli vhodné prejavy hnevu, zlosti či urazenosti. Tie sú iba dôkazom bezradnosti a nedostatku pedagogického nadhľadu. Učiteľ by mal mať nad žiakmi morálnu prevahu a v podobných situá­ciách by ju mal vhodne prejaviť a vyvolať v žiakovi pocit ľútosti či zahanbenia. V tomto prípade na to bola príležitosť. Učiteľka mohla smutne povedať: „Mrzí ma, čo ste mi povedali, o to viac, že práve za vás som sa pred nedávnom prihovárala u kolegyne a obhajovala som vás. Teraz vidím, že som sa mýlila. Sklamali ste ma.” Pri takejto reakcii by žiak možno pocítil, že učiteľke ublížil, že ju ranil.

 

DOBRÁ ŠKOLA, december 2011, strana 4 - 5

Ak máte nejaké skutočné príbehy, ktoré sa vám v škole stali a radi by ste si o ich riešení podiskutovali s kolegami, napíšte nám ich do redakcie na adresu dobraskola[at]exam.sk. Skúsime ich spoločne vyriešiť alebo sa spýtame odborníkov na ich názor.

Páči sa vám, čo sme vybrali z nášho časopisu? Staňte sa naším čitateľom.

100001 komentárov k článku: “Skutočný príbeh: F..ck you!”

  1. Iba krátko pridal Lenka Páričková, 15.12.2011
    Skutočne máme aj doma na vlastné deti či majú 6 alebo 18 rokov rovnaké požiadavky, rovnako hodnotíme ich konanie a vyjadrovanie ?
    Netreba snáď posunúť vydávanie občianskych preukazov a právnu spôsobilosť na vek po skončení štúdia ? Je tu predsa návrh na vydávanie vodičských oprávnení vo veku 17 rokov.
    Nezamieňajme si detskú neskúsenosť, adolescentnú provokáciu a drzosť dospelých ľudí, ktorí dopredu vedia čo činia. Je to príliš veľké vývojové rozpätie na to, aby bol k dispozícií univerzálny návod.
    Jednoducho si myslím, že úlohou strednej školy je aj pripraviť deti na reálny život, v ktorom za svoje skutky budú musieť niesť zodpovednosť.

Sorry, you must be logged in to comment. Please login or register to comment.