DOBRÁ ŠKOLA - mesačník
 
Vieme o všetkom Viac
Inšpirujte sa Viac Podporujeme Viac

Daniela Porubcová: Kľúčom k úspechu školy sú ľudia

pridané 01.05.2010, autor Biba Zelinová pošli na vybrali.sme.sk

Mgr. Daniela Porubcová sa v školstve pohybuje od roku 1977. V detstve a mladosti bola violončelistkou, členkou folklórneho súboru a viacerých orchestrov. Absolvovala Pedagogickú fakultu UK v Trnave s aprobáciou slovenský jazyk – hudobná výchova. Pracovala ako výchovná poradkyňa, zástupkyňa riaditeľa školy, metodička odboru školstva na okresnom úrade. V súčasnosti je riaditeľkou ZŠ na Mariánskej ul. v Prievidzi. V r. 1996 bola úspešnou autorkou Pedagogického čítania (2. miesto v SR), v r. 2007 získala ocenenie Vynikajúci pedagóg Trenčianskeho samosprávneho kraja. Za DOBRÚ ŠKOLU sa pýtala Bibiána Zelinová.

Ako dlho ste už riaditeľkou školy a aké boli vaše riaditeľské začiatky?
Na post riaditeľky školy som sa dostala v roku 1998 na základe konkurzu. Nastúpila som do školy, do ktorej som chodila ako dieťa. Mám k nej citový vzťah. Nikdy som sa nebála zmeniť pracovné pôsobisko. Vždy ma lákalo niečo nové, ale vždy späté so školou. Často však rozmýšľam, či by moje kroky boli rovnaké, ak by situácia pred 33 rokmi, keď som v školstve začínala, bola taká, ako je dnes.
Škola sa nachádza v širšom centre Prievidze, na historickom Mariánskom vŕšku (ktorý už niekedy začínam pociťovať ako „riadny kopec“). Detí je čoraz menej a ani nepredpokladáme zmenu k lepšiemu. V prievidzskom, kedysi chýrnom baníckom a chemickom okrese, je vysoká nezamestnanosť. Celé rodiny sa sťahujú za prácou do iných miest. Po nástupe do školy sa začalo moje úsilie o jej zachovanie.

Aká je práca riaditeľa v dnešnej situ­á­­­cii v školstve?
Veľa vecí je rovnakých ako v minulosti. Deti, rodičia, učitelia, problémy, to všetko tu bolo, a aj zostane. Mám však pocit, že dnešné problémy sú zložitejšie, rodičia zaneprázdnenejší a pritom náročnejší. A deti? Tie žijú v takom prostredí a v takých podmienkach, aké sme im pripravili.
Veľkou zmenou v chode školy bolo získanie právnej subjektivity v roku 2002. Odvtedy pociťujem vnútornú nespokojnosť, ktorá vyplýva z nedostatku času na výchovno-vzdelávaciu činnosť školy, vlastné učiteľovanie a hlavne nedostatok času na ľudský kontakt s kolegami. Porozprávať sa o problémoch, ktorých je stále veľmi veľa. Stretnutia pri obede a na oficiál­nych poradách na to určite nestačia. Zo skúseností viem, že práve neoficiálne kontakty a diskusie sú pre ďalšie smerovanie školy veľmi užitočné. Občas sa stane, že sa v školskej jedálni pri neplánovanom spontánnom brainstormingu „zabudnem“.

Čo vás na tejto funkcii najviac teší?
Riaditeľská stolička a plat to určite nebude. Poteším sa z maličkostí. Ak mi príde mail od rodiča, že ďakuje škole a učiteľom za to, že jeho dieťa prišlo z „lyžiarskeho“ nadšené a zdravé. Keď môžem zablahoželať žiakom, ktorí boli úspešní na súťaži. Keď sa na mňa usmeje učiteľ, ktorý vykonáva dozor. A úprimne sa priznám – rada organizujem, mením, dopĺňam, mám rada zmeny. Ale tých je v škole v súčasnosti aj nadmieru...

A čo vám, naopak, bráni vykonávať vašu funkciu podľa svojich predstáv?
Možno práve tie zmeny, ktoré podľa mňa prekračujú únosnú mieru. Mám na mysli množstvo legislatívnych zmien, vypracovávanie vnútorných smerníc, poriadkov, vyplňovanie štatistík, tabuliek atď. Je ťažké presviedčať kolektív o potrebe zmien, ak človek sám nie je s nimi stotožnený. Chápem potrebu zmeny, ale nie zmeny formálnej, papierovej, ktorej zmysel nie je jasne zadefinovaný. Som smutná z toho, že napriek úsiliu a snahe učiteľov, rozličným meraniam, porovnávaniam a testovaniam úroveň vzdelávania klesá. Stráca sa motivácia pre žiakov i študentov. Nie som ekonóm, vždy som bola viac orientovaná humanitným smerom, avšak normatívne financovanie na žiaka chápem ako osudový omyl. Považujem za absolútne nevyhnutné tento systém zmeniť. V tomto smere strácam optimizmus.

Vaša škola má už viac ako 70 rokov, napriek tomu je dnes známa najmä svojou modernosťou. Čím to je?
Príchod do školy pre mňa znamenal naskočenie do rozbiehajúceho sa vlaku. Už predchádzajúce vedenie získalo niekoľko vyradených počítačov. To bolo v podstate moje prvé oficiálne stretnutie s modernými technológiami. Zvláštnosťou v základnej škole boli „dokonca” dve kvalifikované šikovné a trpezlivé učiteľky informatiky. Mnohokrát trpezlivo „prekladali do zrozumiteľnej reči“ – T602, Norton Commander, hardvér, softvér. Teraz sa čudujem, že som sa vôbec odvážila púšťať do takýchto debát. To bol začiatok nášho smerovania.
V roku 2001 som sa v Učiteľských novinách dočítala o projekte vzdelávania intelektovo nadaných detí. Nasledovala cesta do Bratislavy. Dnes sa projekt realizuje pod názvom APROGEN. Zdalo sa mi úplne prirodzené spojiť toto vzdelávanie s vyučovaním moderných technológií. Dnes naši absolventi odchádzajú zo školy počítačovo gramotní, čo pred niekoľkými rokmi nebola bežná prax.

Ste na špičke vo využívaní moderných technológií. Ako prví v okrese ste mali internet, máte tri počítačové učebne, viacero interaktívnych tabúľ, využívate elektronickú evidenciu dochádzky aj hodnotenia žiakov. Ako sa vám to všetko podarilo?
V súčasnosti má každý učiteľ note­book, všetky triedy sú vybavené da­ta­projektorom a v celej škole je bezdrôtové pripojenie na internet. Od septembra začínajú dve triedy prváčikov vyučovanie s netbookmi. Elektronickú školskú dochádzku využívajú žiaci i zamestnanci školy, stala sa pre nás samozrejmosťou. V spolupráci s učiteľkou informatiky Mgr. Vierou Jackovou sme tvorili projekty a získa­vali tak finančné zdroje na nákup mo­derných technológií. Nie som technic­ky založený človek, no možno práve preto som veľkým obdivovateľom techniky. Ak sa dozviem o novinkách, okamžite vymýšľam, ako ich získať a využívať. Nie vždy je však moja snaha korunovaná úspechom.

Ako na všetky tieto technologické novinky reagujú učitelia? Vedia ich efektívne využívať?
Aj učitelia sú ľudia, pracovný kolektív ako každý iný. Sme rôzni a odlišné sú aj naše prístupy. Máme priam excelentné pani učiteľky, ale aj také, ktoré si s počítačom ešte „nepotykali”. Mojou úlohu je presviedčať kolegov, že inej cesty už niet. Aby som mala na to dosť síl, chodím ich načerpať a inšpirovať sa na roadshow, konferencie a letné školy moderných učiteľov. Postupne sa stávame „IKT pozitívnymi“ (podľa slov Lola Mačora z Trstenej).

Moderné technológie však nestačí nakúpiť. Bez preškolenia učiteľov by to asi nefungovalo...
Školíme sa permanentne. Súvisí to aj s realizáciou projektu Moderná škola z operačného programu Vzdelávanie a projektu Modernizácia vzdelávacieho procesu. Tvorba školského vzdelávacieho programu, vzdelávanie pedagógov, zvýšenie množstva povinnej pedagogickej dokumentácie, nárast problémov, ktoré treba operatívne rie­šiť, ako aj samotný výchovno-vzdelávací proces však pohlcujú veľké množstvo času. A učitelia sú unavení a niekedy aj znechutení. Takto to cítim.

Myslíte si, že by vedenie školy malo dbať aj na osobný rast učiteľov? Ako by ste napríklad reagovali, keby sa učitelia chceli zúčastniť na kurze venovanom plánovaniu a organizovaniu času, technikám riešenia konfliktov či metódam psychickej relaxácie a zvládania stresu?
Potešila by som sa, zorganizovala to a tiež sa zúčastnila. Vedenie školy musí podporovať osobný rast zamestnancov. Očakávam, že už onedlho príde čas, kedy vzdelávanie bude osobnou prioritou učiteľa – jedinca. Musíme predsa „stíhať“ svojím žiakom.

Objavili sa v súvislosti s využívaním moderných technológií aj problémy či nevýhody? Občas počuť názor, že moderné technológie „požierajú“ prí­­liš veľa času a v konečnom dôsledku odpútavajú pozornosť učiteľov od samotného vyučovania a od žiakov.
Na dni otvorených dverí som sa stretla i s názormi rodičov, ktorí odmietali myšlienku informatizácie školy. Dôležité je nájsť únosnú mieru a poskytovať moderným technológiám toľko priestoru, aby ich žiaci vedeli používať na vyhľadávanie a spracovávanie informácií, aby s ich pomocou vedeli riešiť úlohy či vypracovávať projekty. Počítač či internet „zožerie“ presne toľko času, koľko mu ho venujeme. Viac sa obávam zneužitia informácií zo sociálnych sietí a ďalších nebezpečných nástrah. Som presvedčená, že moderné technológie v učiteľskej praxi sú jednoznačne pomocníkom, mo­tivačným prvkom, „urýchľovačom“, „sekretárkou“, knižnicou, komunikačným prostriedkom. Nie je to úžasné?

Vedia rodičia oceniť vašu snahu o inováciu a skvalitnenie vyučovania?
Dovolím si povedať, že máme podporu rodičov i nášho zriaďovateľa. Škoda len, že väčšinou iba v morálnej rovine. Samozrejme – musíme dokazovať výsledkami a úspešnosťou žiakov, že sa uberáme správnym smerom. S čiastočným nepochopením zo strany rodičov sme sa stretli v tomto školskom roku pri zmene organizácie vyučovania. V našej škole žiaci druhého stupňa chodia za učiteľom, ktorý má svoju triedu s pripravenou technikou, pomôckami, učebnicami, literatúrou. Nemusí tak ovešaný pomôckami behať z triedy na dozor, z dozoru do kabinetu či zborovne a za žiakmi do triedy. A nemusí na každej hodine v inej triede 10 minút inštalovať techniku. S ta­kýmto modelom vyučovania sme sa osobne zoznámili v ZŠ Krouna na Českej vysočine a v Ostrave-Porube.

Vaša škola organizuje veľké množstvo projektov (Školský parlament, Školské stredisko záujmovej činnosti, Ekokorok, Lego Dacta, ...). Máte čas aj na štandardné vyučovanie?
Som presvedčená, že áno. Na škole máme nový predmet Projektové vyučovanie. Školské stredisko záujmovej činnosti je súčasťou školy. Zastrešuje ho školský parlament. Organizuje krúžky, spolupracuje s centrom voľného času. Ak by táto mimovy­učovacia činnosť pre deti nebola zaujímavá, nekonala by sa – žiaci by ju ignorovali. A samozrejme, všetko je o ľuďoch. Vychovávateľka Katka si vie deti získať.

Asi by sa mi páčilo učiť na škole, kde si vedenie všíma a cení prácu učiteľov. Aj na internetovej stránke školy v sekcii Naše úspechy spomínate okrem žiackych úspechov aj ocenenia svojich učiteľov.
Teším sa z úspechov žiakov, som hrdá na ich učiteľov. Snažím sa vždy za ich úsilie i výsledky poďakovať.

Kto prináša nápady na všetky uvedené aktivity a projekty? Vedenie? Učitelia? Rodičia?
Rodičia sú v tomto smere dosť pasívni. Skôr vystupujú v pozícii kritikov, a oponentov. Asi to priniesla táto neistá a hektická doba. A tak to zostáva na „moderných“ učiteľoch a na vedení školy. Hoci si myslím, že naša škola nie je výnimočná ani mimoriadna. Poznám iné výborné školy a skvelých ľudí, ktorí sú pre nás inšpiráciou – blogy Dávida Králika, dedinská školička Lieskovec...

Čo je pre vás hlavnou motiváciou pri smerovaní školy?
Smerovanie školy sa nastavilo akosi prirodzene. K tomu sa pridali učitelia, ktorí chápu potreby súčasného i budúceho života. Sú ochotní ísť cestou modernizácie, snažia sa o vyriešenie mnohých problémov, bojujú s nedostatkom času. Sme ešte len na začiatku cesty. Takej našej – nerovnej a hrboľatej.


„Kľúčom k úspechu školy sú ľudia. Nech im slúži zdravie, majú podporu v rodine a nestrácajú optimizmus“, zaželala na záver rozhovoru Daniela Porubcová.

Páči sa vám, čo sme vybrali z nášho časopisu? Staňte sa naším čitateľom.

100000 komentárov k článku: “Daniela Porubcová: Kľúčom k úspechu školy sú ľudia”

Sorry, you must be logged in to comment. Please login or register to comment.