DOBRÁ ŠKOLA - mesačník
 
Vieme o všetkom Viac
Inšpirujte sa Viac Podporujeme Viac

Medzi Európou a Áziou II.

pridané 02.10.2017, autor Časopis DOBRÁ ŠKOLA pošli na vybrali.sme.sk

Jerevan. Hlavné mesto Arménska, ktorého názov, vďaka známemu rádiu, pozná asi každý, avšak málokto si vie predstaviť aj jeho ulice či budovy. 

Koňak, ktorý cíti tep srdca

Jerevan vyzerá na prvý pohľad depresívne. Všade sa stavia a rekonštruuje. Mesto je plné žeriavov a socialistickej výstavby, avšak Námestie republiky je miestom, ktoré dýcha špecifickou atmosférou. Domáci sa tu schádzajú každý večer, aby si za zvukov a svetiel Tancujúcej fontány oddýchli a porozprávali sa. Námestie lemujú tehlovo červené budovy, ktorým dominujú obrovské hodiny. Tie sa sem dostali z Moskvy v roku 1941. Pešia zóna s reštauráciami, obchodmi a kaviarňami ožíva až večer. Aj nás zlákal červený melón, ktorý všade podávajú vo veľkých misách. Nepohrdli sme ani kalíškom 10-ročného Araratu. Pohár si najprv treba ohriať v dlani, pretože koňak musí spoznať tep vášho srdca, a preto každému chutí inak. 

Jerevan nemá architektúru či históriu, ktorú by bolo možné obdivovať v uliciach. Je tomu tak aj kvôli mnohým zemetraseniam, ktoré sa tu udiali. Opera, Modrá mešita či Centrum moderného umenia nazývané aj Kaskády zamestnajú tak na pár hodín. Kaskády však patria k najzaujímavejším atrakciám. Ide o múzeum moderného umenia, ktoré je sčasti prístupné každému. Niektoré umelecké diela sú totiž umiestnené popri eskalátoroch, ktorými sa môžete vyviezť hore a pozrieť si príjemný výhľad na mesto. Bez vstupného tak uvidíte niekoľko zaujímavých kúskov. Veľa času nie je treba ani na návštevu Múzea tradičnej ľudovej kultúry. Dokonca sme si nevedeli nikde kúpiť ani magnetku, pretože turistov je tu skutočne málo. 

Miesto, ktoré nás zaujalo na niekoľko hodín je Pamätník arménskej genocídy a múzeum venované tejto tragickej časti arménskych dejín. Smutná história, o ktorej sa málo hovorí. Chvíľami som sa hanbila sama pred sebou, ako málo toho o týchto dejinách viem. Nepamätám si, že by sme sa niekedy učili čo len pár faktov o masakroch, ktoré sa Arménom diali storočia. A to som históriu študovala na vysokej škole. Prenasledovanie, ktoré vyvrcholilo arménskym holokaustom v koncentračných táboroch, bohužiaľ, inšpirovalo aj Hitlera. Jeho výrok „Kto po tom všetkom dnes hovorí o vyhladení Arménov?“ je citovaný na jednej zo stien múzea a hovorí o tom, že ani nacistické zverstvá nebudú nikoho trápiť. 

Určite si čoskoro prečítam aj knihu Aurory Mardiganian, ktorá sa zachránila. To sa však nepodarilo cca 1,5 miliónu Arménov, ktorí sa stali obeťami genocídy.

Jerevan – mesto paradoxov

Jerevan ponúka nádherný výhľad z pamätníka Matky Arménska. Na tomto kopci je možné sa člnkovať po jazierku, vyblázniť sa na kolotočoch či sledovať západ slnka a len niekoľko kilometrov vzdialený vrch Ararat. Arménska kuchyňa je lepšia než gruzínska. Pochutili sme si na polievkach, dolmase – závitkoch v podobe viničných listov plnených mletým mäsom a ryžou či rôznych perkeltoch v reštaurácii s názvom Yerevan Taverna. Odporučil nám ju Armén žijúci na Slovensku. 

Jerevan je mestom paradoxov. Popri luxusných mercedesoch sa tu premávajú staré, polorozpadnuté Lady, minulosť sa tu mieša s budúcnosťou v podobe socialistickej výstavby vedľa kostolíka z 13. storočia či nového nákupného centra. Hoci mesto môže na niekoho pôsobiť špinavo či depresívne, my sme v ňom našli skryté čaro miest, ktoré nebudú patriť medzi turistické destinácie, no ukazujú život miestnych v pravých farbách.

Tajomná minulosť mníchov

Na ceste z Jerevanu k jazeru Sevan sme stihli navštíviť tri nádherné kláštory. 

Prvý z nich – Khor Virap nás čakal hneď neďaleko Jerevanu. Je z neho úžasný výhľad na Ararat. Výnimočný je tiež tým, že tu bol väznený prvý arménsky svätec Gregor. Prekonali sme tu všetky klaustrofobické komplexy či najhoršie nočné mory. Spustili sme sa totiž do 12 metrov hlbokej jamy pod kláštorom, v ktorej bol Gregor väznený. Triasli sa mi kolená a potili dlane, keď som liezla po železnom rebríku. Z kláštora sme sa vydali na cestu arménskou pustatinou. Skaly, kaňony, hotová mesačná krajina, kde tu opustený domček. Odrazu sme boli len 5 km od Iránu a tiež veľmi blízko problémového Náhorného Karabachu. Asi na pol ceste sme sa zastavili v malom vinárstve Hin Areni, kde nám urobili degustáciu vína. 

Druhý kláštor Noravank bol neďaleko, ukrytý v skalnom kaňone. Kostolík a malá kaplnka s výhľadom do kaňonu. Opäť sme museli prekonať adrenalínový výstup do kaplnky po úzkych kamenných schodoch bez zábradlia. Kláštory tu majú úžasnú atmosféru, dýchajú históriou, človek má pocit, že sa preniesol do 13. storočia, keď tu žili mnísi. Pod kláštorom sme si urobili prestávku v kaviarni, ktorá je ukrytá v jaskyni a ochutnali sme arménsku kávu v krásnych kamenných šálkach. Náš šofér potom zastavil po ceste u miestnej tetušky, ktorá nás pohostila lavašom plneným hovädzím mäsom (pripravila ho priamo pred našimi očami), domácim syrom i vínom a ako dezert nám ponúkla arménsky snickers, teda orechy s medom. Výborne sme si pochutili a s tetou sme si na pamiatku urobili aj fotku. 

Na kláštor Tatev ide lanovka, ktorá sa ťahá 6 km cez údolie. Nádherný výhľad, tajomný kláštor, v ktorom mnísi v minulosti vyrábali oleje. Cestou späť sme si vychutnali západ slnka a odviezli sa do Gorisu, mestečka, v ktorom zastal čas. Preniesli sme sa asi 70 rokov dozadu, hlavné námestie totiž vyzerá, ako by sme sa ocitli v časoch hlbokého komunizmu. A tak aj celé mesto. 

Z Gorisu sme zamierili k jazeru Sevan. Cesta trvala päť hodín, no spríjemňovala nám ju konverzácia so šoférom Arom, ktorý nám rozprával o histórii, korupcii v krajine, životnom štýle a tradíciách v Arménsku. Rozprával o svojej rodine aj o tom, ako sa sám naučil po anglicky. Ara je učiteľom chémie, jeho sestra žije v Belgicku. Keďže má rád svoju krajinu, nechce z nej odísť aj napriek tomu, že život tu je náročný. Spolu s manželkou pestujú zeleninu a ovocie v malej záhrade a v lete si privyrába ako taxikár a sprievodca, aby uživil dvoch synov. Priemerná mzda tu je totiž 135 €. So smútkom i obdivom v hlase hovorí o Gruzínsku, ktoré vďaka reformám prezidenta Saakašviliho napreduje spomedzi zakaukazských krajín najrýchlejšie. Arménsko brzdí veľká korupcia i ruský vplyv. Rodina je v Arménsku veľmi dôležitá a postavená na tradičných základoch. Rozvody aj slobodné mamičky sú zriedkavým javom, počas svadobnej noci sa dokonca kontroluje, či bola nevesta panna. Podľa jeho názoru demokracia nie je pre každého a niektoré krajiny na ňu ešte nedorástli. Po ceste sme sa zastavili i pri najstaršej historickej pamiatke Arménska – Zorats Karer. Ide o pohrebisko podobné anglickému Stonehenge, ktoré pochádza z tretieho tisícročia pred Kristom. Jazero Sevan je malé more, voda je čistá a svieža, cítili sme sa ako v morskej zátoke. Pochutili sme si na rybacej polievke, zajacovi, pstruhovi aj baklave. Oddýchli sme si pri západe slnka. Potom sme sa rozlúčili s Arménskom a nazbierali sme sily na cestu do hlavného mesta Gruzínska – do Tbilisi. 

Barbora BABICOVÁ

Páči sa vám, čo sme vybrali z nášho časopisu? Staňte sa naším čitateľom.

100000 komentárov k článku: “Medzi Európou a Áziou II.”

Your comment