DOBRÁ ŠKOLA - mesačník
 
Vieme o všetkom Viac
Inšpirujte sa Viac Podporujeme Viac

Vedomie, že konáte dobro, spája

pridané 18.05.2017, autor Časopis DOBRÁ ŠKOLA pošli na vybrali.sme.sk

Učí dejepis na Gymnáziu Milana Rúfusa v Žiari nad Hronom. Na hodinách vie zaujímavo využiť aj svoj druhý aprobačný predmet – slovenský jazyk. Študentov zapája do dobrovoľníckych aktivít, pri ktorých rastú hlavne ľudsky. Zuzana Kohútová je jedným z tých učiteľov, ktorí sa neboja organizovať besedy o holokauste, zúčastňovať sa konferencií o extrémizme, zapájať sa do projektov o totalite a úspešne pripraviť študentov aj na rôzne stredoškolské súťaže. O všetkých týchto témach s ňou hovorila Martina Sondej Hosťovecká.

Ako sa dostane učiteľ k dobrovoľníctvu?

Asi ako tisíce iných ľudí – chodí po svete s otvorenými očami, premýšľa nad miestom, kde žije, ľuďmi okolo seba a keď narazí na problém, ktorý je v jeho silách riešiť, urobí to. Iné je začať dobrovoľníctvo využívať ako jednu z foriem vzdelávania. Neformálne vzdelávanie je to, k čomu by mala škola smerovať. Učí totiž vnímať svet ako niečo celistvé. Na to, aby sa dobrovoľníctvo rozbehlo v škole, je potrebná podpora vedenia školy i kolegov a hlavne kontakty v blízkom okolí. Bez ochoty ľudí naokolo sa pracuje zle.

Máte nejaký osvedčený postup, ktorým viete nadchnúť pre dobrovoľníctvo svojich študentov?

Mladých ľudí nie je treba špeciálne nadchýnať. Skôr oni prídu s iniciatívou – treba ich počúvať a inšpirovať sa. Tak u nás študenti napríklad vzdelávali žiakov ZŠ v oblasti ľudských práv cez iniciatívu Máš právo to vedieť. Všeobecne je prirodzeným znakom mladých, že rebelujú a chcú meniť svet, je v nich entuziazmus, niekedy možno naivná viera v dobro a spravodlivosť. Zväčša im potom stačí ukázať smer. Niekedy pomôže aj triviálnosť: Chce si niekto opraviť známku z písomky? Poďte so mnou dve hodiny brigádovať. Spoločná práca je vec, ktorá ľudí spojí. Trieda, ktorú som takto priviedla na židovský cintorín, sa oň potom tri roky starala. Aj bez odmeny. Zanechali na ňom zreteľnú stopu. Podobne spája aj vedomie, že konáte dobro. Ako štafetu si u nás v ročníkoch posúvali študenti dobrovoľníčenie na Detskej onkológii v Banskej Bystrici. Aj keď tento projekt je už ukončený, dôkazom, že dobrá myšlienka neumiera, je to, že aktivita sa presunula na východné Slovensko a podobný projekt dnes realizuje kolega Marián Kičinko.

Holokaust je téma, ktorá je vám veľmi blízka. Je to preto, že ako dejepisárka ju považujete za dôležitú?

Dnes je holokaust a práca s touto témou mojou srdcovkou. Prišla ku mne viacerými cestami. Pracujem v záujmovom združení Castrum Susol, ktoré sa venuje regionálnej histórii. Tam sme si vytipovali témy, ktoré by v regionálnej histórii bolo dobré spracovať napríklad ako SOČ. Téma Osudy židovskej komunity bola jedenou z nich. Bolo v tom aj dobrovoľníctvo – jedna z prvých brigád bolo čistenie torza žiarskej synagógy. Odtiaľ sme sa posunuli k spomínanému projektu Stratený cintorín. Išlo o revitalizáciu zaniknutého židovského cintorína na Šibeničnom vrchu. Potom sme sa rozhodili urobiť pamätnú tabuľu obetiam holokaustu. Paralelne sme viedli výskum s muzeologičkou Zuzanou Denkovou. No a postupne sa na túto tému nabalili ďalšie aktivity. Vtedy som sa cielene začala vzdelávať v tejto oblasti. Stále som mala dojem, že viem málo, že by sa to dalo urobiť inak, lepšie. Začala som chápať presahy témy holokaustu do umenia, do oblasti ľudských práv, psychológie, sociológie. Veľmi to menilo aj mňa. V mnohom som sa stávala aktívnejšia, mala som pocit, že sú chvíle, keď človek nesmie mlčať a byť nečinný.

Cez projekt Stratený cintorín ste sa dostali aj ku skúmaniu židovskej komunity v Žiari nad Hronom. Zistili ste niečo zaujímavé?

Projekt mal niekoľko úrovní – od praktickej, rukolapnej revitalizácie cintorína až po skúmanie histórie v archíve, prácu s orálnou históriou, komunikáciu s archívmi v Osvienčime, Yad Vashem. Zaujímavých zistení bolo veľa. Miestami to bolo ako riešiť detektívny príbeh – postupne nachádzať mená, osudy, tváre. Z ničoho zrazu povstali konkrétni ľudia. Vrátili sme ich tam, kam patrili – do nášho spoločenstva. Nachádzali sme čriepky spomienok i humorné príbehy. Veľa sme zistili o židovskej kultúre – nezabudnuteľná bola prednáška pani Vierky Kamenickej v Múzeu židovskej kultúry, kde nám vysvetlila viaceré otázky každodenného života, sviatkov, symbolov. Pozornosť mladých bádateľov dokázala rozprávaním udržať vyše štyri hodiny. Zrazu sme videli iný svet. Nie je ťažké zaujať touto témou študentov, ak im ukážete príbeh konkrétneho človeka. Máme krátky film o židovskej komunite v meste, ktorý sme vyrobili vlastnými silami. Keď ho púšťam na hodine v nižších ročníkoch osemročného gymnázia, je im jasné, že história je svet, čo nás obklopuje, nie text v učebnici. Je málo žiakov, ktorí prídu s takými silnými predsudkami, aby tému židovskej komunity odmietali. Udivuje ma však, že stále žijú stredoveké bludy o bohovražde, týraní hostií a podobne.

Často spolupracujte s Múzeom holokaustu v Seredi.

Je to veľmi inšpiratívny priestor. Páči sa mi, ako uchopili tému. Je výborné, že vnímajú prácu múzea aj ako edukatívnu úlohu. Nesmierne cenné je dokumentovanie spomienok preživších, organizovanie besied s nimi. Vnímam to ako obrovskú výsadu, že ešte môžeme počuť priame svedectvá. Študentov mimoriadne zaujala výstava Sobibor a rozprávanie Mareka Bema o archeologickom výskume tábora smrti. Pre vyučovanie o holokauste sú nenahraditeľné aj filmové dokumenty, ktoré pripravujú. Je to inštitúcia, ktorá nesmierne pomáha učiteľom v práci a vychováva si svojich návštevníkov.

Myslíte si, že študenti vďaka takýmto aktivitám lepšie rozumejú dnešným spoločenským problémom, ako sú extrémizmus, konšpiračné teórie a podobne?

Áno, jednoznačne. Pokiaľ na nich len chŕlite informácie, zaniknú v množstve iných, ktoré nájdu na internete, medzi spolužiakmi, v rodine. Tých kanálov je veľa. V rýchlom toku dát strácajú prehľad aj dospelí, nie to mladí ľudia. Ale keď kefkou čistíte macevu (náhrobok) a popritom sa rozprávate o texte, symbole, pohrebnom rituáli, informácia sa inak uloží. Pri spoločnej práci je priestor na rozhovor, často aj na otázky, ktoré by na hodine neodzneli. Možno vtedy lepšie vidíte do hláv a zisťujete, na čo je treba sústrediť pozornosť, kde im veci nie sú jasné, kde unikajú súvislosti. Ak sa počas besedy dívate do očí človeka, ktorí popisuje, ako prišiel o rodičov a príbuzných, nik vás nepresvedčí, že holokaust nebol. Emóciu takéhoto rozprávania nemôže človek zahrať. Vidíte, že tie slová idú z hĺbky a stále bolia. A začnú bolieť aj vás. Snažím sa ponúkať študentom nepovinné úlohy z historických filmov. Začala som cielene kupovať Prekliatych reportérov a ponúkať ich na čítanie, rovnako i Snyderove knihy. S tými, ktorí o počutom, videnom, čítanom majú potrebu rozprávať, hovorím.

Zúčastnili ste sa inšpiratívnej konferencie Demokracia verzus extrémizmus v Kutnej Hore. Viete si predstaviť takúto konferenciu na Slovensku?

Na tejto konferencii som so žiakmi bola dvakrát. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Mala som dojem, že aj žiaci z vedomostí a emócií konferencie ťažili ešte dlhý čas. Obdivuhodní sú ľudia, ktorí konferenciu pripravujú. Toľko pozitívne zaštepených nadšencov na malom priestore je málokedy vidieť. Páči sa mi, ako pracujú s témou ľudských práv, že ich neberú ako niečo automatické, ukazujú ich aj ako problém – lebo napĺňanie jedného z práv môže ísť proti inému. Páči sa mi, že nedávajú hotové návody, ale ukazujú cestu. Pre mňa osobne sú najväčším zážitkom lektori z Anna Frank Hause. Zážitkom bol koncept Otvorenej školy v podaní Barry van Driela. Momentálne sa snažím, aj v súvislosti s témou extrémizmu, predstaviť metódu PLEASE Maji Nenadović. Mrzí ma však, že na Slovensku sme spoluprácu s Anna Frank Hause ešte neobjavili. Na konferencii sú spoločné prednášky, panelové diskusie pre žiakov a učiteľov. Na Slovensku si viem jednoznačne predstaviť takúto konferenciu, len momentálne nevidím organizáciu, ktorá by ju pripravila. Ale určite aj v kontexte dnešného diania, narastajúceho extrémizmu je veľmi potrebná. A určite by bolo veľmi prínosné, keby mohla mať česko-slovenský kontext.

Absolvovali ste  štúdium na Medzinárodnej škole holokaustu v Yad Vashem.

Do Yad Vashem som sa dostala vďaka spolupráci s Múzeom židovskej kultúry a Múzeom holokaustu v Seredi. Účasť ponúkajú pre učiteľov dejepisu, občianskej náuky, lektorov v múzeách, teda tých, čo majú šancu formovať myslenie. Isté je, že človek musí preukázať záujem o tému. Toto školenie nie je výlet, aj keď program je zostavený tak, že človek spozná krásu Jeruzalema, čiastočnej aj Izrael ako krajinu. Podstatou je však intenzívne vzdelávanie, workshopy, prezentácia vlastného modelu vzdelávacích aktivít. Niektoré z nich potom Yad Vashem ponúka v metodickej časti na svojom webovom sídle. Je to skúsenosť, ktorá človeka výrazne ovplyvní, dá mu veľa námetov na ďalšiu prácu. Veľmi prínosný je aj kontakt s kolegami, vzájomné obohacovanie sa. Tí, čo sa stretnú v Medzinárodnej škole holokaustu v Yad Vashem, obyčajne zostávajú priateľmi.

Snažíte sa o prepájanie dejepisu a slovenčiny cez esej a argumentáciu – aké odozvy máte od študentov?

Že je to ťažké, že si nevedia rady. Teda hovoria to aspoň tí, čo sa pokúšajú naozaj uchopiť tému a nepoddať sa frázam. Niekedy sú hviezdne okamihy, keď niekomu sadne téma, lebo nad problémom uvažoval a spontánne vysype výborný text. Ale zvyčajne je to ťažký boj. Na tohtoročnej konferencii Učíme pre život sa hovorilo o postmodernom svete, aj o slow prístupe k vede a životu. Veľmi by som ho uvítala. Zdá sa mi, že v naháňaní sa za číslami – známky, kvantitatívne ukazovatele alebo množstvo odučenej látky sa stráca ponorenie do témy, koncentrácia, hĺbka premýšľania. Z povrchných zistení robíme rýchle uzávery a za pochodu ich metódou pokus – omyl revidujeme. Zabúdame, že slovo je silná zbraň. Pre mňa má písanie esejí na dejepise niekoľko významov. Ten najjednoduchší je, že je to reflexia nejakej emotívnej témy, jej uzavretie. Tento typ esejí dávam písať napríklad po besede s preživším, po exkurzii alebo ako reakciu na historický film. Tu obyčajne na problém nenarazím. Viac problémov prináša klasická spoločenskovedná esej, v ktorej očakávam predstavenie odborných poznatkov z témy, načrtnutie postoja a jeho obhájenie. Tu bojujem s tým, že mnohí skĺznu k napísaniu referátu alebo tvrdeniam, ktoré ničím nepodložia. Je to dlhý proces. Ale zase, keď človek číta eseje pripravené do súťaží, povie si, že námaha za to stála.

Do ktorých súťaží sa snažíte zapájať svojich študentov a prečo?

Málo reagujem na súťaže, ktoré testujú vedomosti žiakov. Idú len po klasických naučených otázkach. Nemám príliš rada, ak sa na základe nich vytvára ranking škôl. Naopak, rada mám tie, ktoré vedú k vlastnému výskumu. Mojím favoritom je už roky EUSTORY. Nielen že ponúka zaujímavé témy, ale víťazi majú možnosť zúčastniť sa na YOUTH ACADEMIE – stretnutí mladých historikov v niektorej z členských krajín tejto súťaže. Mám rada Příběhy 20. století od Post Bellum. Aj preto, že pracujú aj s nižšími vekovými kategóriami (13 – 15) a vedú ich k premyslenej práci s orálnou históriou. Z esejistických súťaží mám veľmi rada Študentskú esej Konzervatívneho inštitútu. V nej súťažia študenti stredných a vysokých škôl spolu a táto konfrontácia je veľmi zaujímavá. Súťaž vychovala niekoľko výborných komentátorov, blogerov. Na úspechy našich študentov v nej som naozaj veľmi hrdá. Podobne si vážim SOFIU, ktorú vypisuje Kolégium Antona Neuwirtha. Práve  tu vidím ukážku naozaj hlbokého uvažovania a precízneho argumentovania.

Je ťažké byť občiansky aktívnym učiteľom vo VÚC Banská Bystrica?

Ľahké to nie je. Ale sú takí, čo robia podstatne viac a smelšie ako ja. Každopádne to predstavuje, aj pri aktivitách, ktoré sme v minulosti bežne robili, viac obmedzení. Problematickejšia je spolupráca s neziskovými organizáciami, aj keď práve ony výrazne suplujú to, čo pre učiteľov neposkytuje štát. Určite si viac zvažujem čo, kedy a ako poviem. Lebo nerada by som svojimi postojmi ublížila škole. V médiách radšej vystupujem z toho dôvodu ako súkromná osoba. Mám problém so straníckou reklamou na štátom organizovaných podujatiach, napríklad súťažiach. Mám problém s tým, že za výstavu na námestí sa podáva žaloba na Post Bellum a že sa zasahuje do slobody umenia. Občas je to taký pocit schizofrénie, keď sa človek zase začína trieštiť na osobu smerom navonok a súkromnú. Vracajú sa pocity z Démona súhlasu. A tu je potom zodpovednosť učiteľa spoločenskovedného predmetu, ktorý by mal ísť príkladom. Nemlčať, keď sa niečo také deje, lebo by stratil pred svojimi žiakmi kredit. Snažím sa niekde nájsť rozumnú mieru, ktorá neprovokuje, ale ani neznamená stratu vnútornej integrity.

Páči sa vám, čo sme vybrali z nášho časopisu? Staňte sa naším čitateľom.

100000 komentárov k článku: “Vedomie, že konáte dobro, spája”

Your comment