DOBRÁ ŠKOLA - mesačník
 
Vieme o všetkom Viac
Inšpirujte sa Viac Podporujeme Viac

Učitelia sú sebavedomí len v triede

pridané 07.12.2016, autor Časopis DOBRÁ ŠKOLA pošli na vybrali.sme.sk

Bývalí matematikári, ktorí zo školstva odišli, aby sa doň okľukou cez svet biznisu vrátili. Učiť do školy by sa už ísť báli, hoci tvrdia, že ak ste učenie raz vyskúšali a bavilo vás to, tak sa k tomu vždy chcete vrátiť. O to viac ich však napĺňa vzdelávať učiteľov a písať učebnice matematiky. Pri ich tvorbe považujú za kľúčový práve kontakt s učiteľmi a spätnú väzbu od nich. 
Peter a Zuzana Berovci sú skvelo zohraný pár. Pri rozhovore stačilo nadhodiť tému a potom už len počúvať. O riadenom aktívnom učení, učebniciach i o tom, aké dôležité je pre učiteľa robiť chvíľu aj niečo iné, sa s nimi rozprával Miro Pastorek.

Obaja ste učili, obaja ste však zo školstva odišli. Prečo?

Peter: Bol som na tom finančne zložito a potreboval som to riešiť. Učil som na Univerzite Komenského a šetril som si na bývanie. Každý rok som zisťoval, že mi chýba viac a viac. Pochopil som, že musím urobiť zmenu. Urobil som ju s ťažkým srdcom v deväťdesiatom piatom, pretože pripravovať učiteľov na Matematicko-fyzikálnej fakulte ma nesmierne bavilo. 

Zuzana: U mňa to bolo podobné. Potrebovala som finančné zdroje na zabezpečenie bývania a rozumnej životnej úrovne. Fungovala som preto v niekoľkých zamestnaniach súčasne. To viedlo k fyzickému a psychickému vyčerpaniu. Potrebovala som si oddýchnuť. Dostávala som sa totiž do stavu, že ma učenie prestávalo baviť.

Čo vás viedlo k tomu, že ste sa k učeniu vrátili?

Peter: Začiatkom deväťdesiatych rokov sme začali písať učebnice pre prvý stupeň základných škôl a nepretržite v tom pokračujeme až dodnes. Stále sme videli, ako to v školstve funguje, stále sme sa stretávali s učiteľmi. V roku 2008 som sa rozhodol odísť zo zamestnaní, v ktorých som pôsobil a bolo pre mňa prirodzené vrátiť sa k vzdelávaniu. Keď ste učenie raz vyskúšali a bavilo vás, tak sa k tomu vždy chcete vrátiť. Po roku 2008 som sa preto spolu so Zuzkou začal venovať vzdelávaniu dospelých.

Zuzana: Mňa v mimoškolskej kariére pribrzdilo tehotenstvo a materstvo. Bola to, ako sa ukázalo, skvelá brzda. Po materskej som ostala na voľnej nohe a venujem sa písaniu učebníc a vzdelávaniu učiteľov.

Ako spolu súvisia učebnice a vzdelávanie učiteľov?

Zuzana: To ide ruka v ruke. Písanie učebníc chápeme ako neustály kontakt autora a učiteľa. Bez neho nie je možné napísať dobrú učebnicu. Každý rok sa stretávame na seminároch so stovkami učiteľov a za ich spätnú väzbu sme veľmi vďační. Za ten čas, čo sa venujeme písaniu učebníc, sa doba veľmi zmenila. I my sme zmenili pohľad na to, čo má byť cieľom vyučovania matematiky.

Peter: To, čo hovorí Zuzka, je veľmi dôležité. Mával som totiž pocit, že keď píšeme učebnicu, tak niečo vymyslíme, vyberieme nádherné príklady a potom to dáme učiteľom. Časom sme ale zistili, že to z nejakých dôvodov nefunguje. Napríklad správne neodhadnete úroveň detí či štýl učiteľov. Učebnica sa nedá písať tak, aby sa páčila vám. Musí sa páčiť aj učiteľom, aj deťom, aj rodičom. Preto je kontakt s učiteľmi kľúčový.

A čo má byť cieľom vyučovania matematiky?

Peter: Keď som učil, to bolo niečo úplne iné ako dnes. Kedysi bolo cieľom naučiť deti ťažkú matematiku, preto jej mávali obrovské množstvo hodín. Dnes sa spoločnosť okolo nás posunula. Nehovoriac o pokroku v komunikačných technológiách a podobne. Učiť tak, ako som učil kedysi, by dnes asi nemalo úspech.

Čo je teda cieľom vyučovania matematiky dnes?

Zuzana: Vychovať komplexnú osobnosť, ktorá bude mať život vo svojich rukách. Ktorá sa bude vedieť rozhodovať, komunikovať a reagovať na zmeny, ktoré sa okolo nej dejú.

Peter: Musíme si uvedomiť, ako sa zmenili pracovné podmienky. Ľudia pracovali v oddelených kanceláriách, každý sa snažil mať vlastnú. Dnes nenájdete firmu, kde by nemali open office – tam všetci fungujú spolu. Požiadavky na ľudí sú úplne iné. Vzorom skvelej hodiny bola taká, na ktorej bolo absolútne ticho. Dnes, ak v triede nie je hluk, tak sa tam vo vyučovaní robí niečo nesprávne.

Zuzana: Keď všetky deti sedia a robia to isté, tak dávame len zlomku z nich možnosť odhaliť svoje talenty – iba tým, ktorým vyhovuje sedieť, počúvať a robiť to, čo hovorí pani učiteľka. Medzi nami sú však aj ľudia, ktorí potrebujú tvoriť, hovoriť svoj názor, všetko si vyskúšať rukami.

Je filozofia, ktorú popisujete, vhodná špeciálne na výučbu matematiky alebo platí všeobecne?

Zuzana: Je to filozofia, použiteľná na akomkoľvek predmete.

Peter: Učili sme hlavne matematiku, no učili sme napríklad aj soft skills. Začínali sme klasickým spôsobom: my to tým ľuďom porozprávame a oni sa to naučia. Ale pravidlo jedna našej filozofie Riadeného aktívneho učenia je: Žiaka nemôžete nič naučiť. Naučiť sa môže iba sám. To, ako sa v školách často učí, mu tú možnosť nedáva – čo ak ma niečo na matematike zaujalo, no nemôžem to povedať ani svojmu susedovi v lavici? Chceme zdieľať veci, ktoré nás tešia a ktoré máme radi.

Ako ste vlastne prišli na filozofiu Riadeného aktívneho učenia?

Peter: Je to zhrnutie toho, ako sme sa vyvíjali. Ako sme učili, čo sme zistili a ako by sa podľa nás malo učiť. 

Vaša filozofia vyzerá na prvý pohľad ako niečo jednoduché a jasné. Prečo to musíte presadzovať ako novú filozofiu?

Peter: Na stretnutiach s učiteľmi tiež mávame zábrany hovoriť im – robte to takto. Pri rozhovoroch s nimi však zisťujeme, že väčšina hodín sa stále odohráva tak, že učiteľ rozpráva a žiaci počúvajú.

Zuzana: Väčšina učiteľov nikdy zo školy neodišla. Boli žiakmi, vyštudovali, vrátili sa do školy a nepoznajú nič iné. Aj v tom je naše poslanie – inšpirovať ich tým, čo im rozprávame a ukazujeme. Niekedy je veľmi náročné presvedčiť učiteľov, aby sa stali aktívnymi žiakmi. Oni chcú len počúvať.

Peter: Zažívame to, keď pracujeme s učiteľmi: „Jasné, RAU je skvelé, ale s nami to robte iba tak, že vy budete rozprávať a my budeme počúvať.“ Preto najradšej chodíme vzdelávať učiteľov prvého stupňa. Tí sú ochotní sa na seminároch vzdelávať. Mnohí učitelia druhého stupňa chcú, aby sme ich vzdelávali my.

Prečo je to tak?

Zuzana: Lebo učitelia na prvom stupni sa s deťmi ešte hrajú. Je im prirodzené robiť s deťmi aktivity. Deti im nedovolia, aby tam štyri 45-minútové hodiny len ticho sedeli. Zvlášť dnešné deti, ktoré sú dynamickejšie. Na seminári vidieť, že ak sa učiteľ rýchlo do aktivity zapojí, je jasné, že aj on na svojich hodinách aktivity robí, pretože mu to je prirodzené.

Peter: Ochota vzdelávať sa je nepriamo úmerná stupňu školy, na ktorom pôsobíte. To je jednoznačné.

Máte skúsenosť zo školstva predtým a vidíte aj učiteľov teraz. Ako sa zmenili? 

Peter: Sú veľmi ovplyvnení zmenou spoločnosti a navyše aj aktuálnou situáciou okolo štrajkov a politických hádok. Aj my, čo sme boli učiteľmi v osemdesiatych rokoch, sme zarábali katastrofálne málo. Ale tento fakt sme neriešili. Išli sme učiť, lebo sme chceli byť učitelia. Kto chcel zarábať viac, išiel robiť niečo iné. Treba povedať aj to, že naše postavenie bolo lepšie. Mali sme rešpekt rodičov aj žiakov. Ten dnes chýba. Aj relatívne pomery boli lepšie – keď som zarábal 1 300 korún, tak tí, čo zarábali dobre, zarábali 2 000 korún. To sa dnes zásadne posunulo. Navyše, nároky na životnú úroveň sme mali oveľa menšie. 

Zuzana: Svet okolo nás dnes ale ponúka neporovnateľne viac možností.

Peter: Áno. Nemohol som minúť peniaze na cestovanie. No keby som mal ako učiteľ možnosť chodiť po svete, asi by ma to bolo oveľa viac trápilo. Podstatné je, že tým pádom sme sa venovali našej učiteľskej práci – diskutovali sme o žiakoch, o škole, vymýšľali sme, tvorili. Dnes sú učitelia často v depresii. Zo všetkých strán sa na nich valia výčitky. Každý má výhrady voči ich práci. Od takého učiteľa je veľmi ťažké chcieť, aby bol motivovaný, aby robil vo dne v noci a nesťažoval sa.

Zuzana: Samozrejme, je veľa učiteľov, ktorí sú extrémne motivovaní, ktorí majú neuveriteľnú vnútornú silu, aby to všetko zvládli. Musia riešiť byrokraciu, nepochopenie zo strany kolegov a vedenia. Žiaľ, často nám to hovoria práve tí najlepší učitelia. Človeku sa veľmi ťažko pracuje, keď mu ani vedenie nedokáže podržať stranu pred kolegami.

Prečo to tak je?

Zuzana: To máte ako s aktívnym žiakom – on vám v triede narúša pokoj. Aktívny učiteľ narúša pokoj v škole. Stále niečo organizuje, stále s deťmi niečo robí, stále potrebuje niečo presúvať, meniť. Veľký problém s dobrými učiteľmi je, že sa chcú stále vzdelávať. Nie všetky kurzy a semináre sú cez víkendy – a nakoniec aj učitelia majú právo si cez víkend oddýchnuť. 

No a potom prichádza problém so suplovaním a výčitky.

Peter: Problém je, že skvelí učitelia nastavujú zrkadlo takým, ktorí sa svojej práci až tak úžasne nevenujú. To sa netýka len školstva, je to aj v každej firme – keď budete príliš dobrý, ostatní vás nebudú mať veľmi radi, pretože im ukazujete, že aj oni by mohli pracovať lepšie. Situácia učiteľov dnes nie je dobrá. Ťažko by som sa vracal učiť do školy. To je nakoniec prirodzené – učiť majú mladí ľudia.

Zuzana: Je tu ešte jeden aspekt, čo sa týka učiteľov – často majú malé sebavedomie.

Prečo práve učitelia?

Zuzana: Možno je to tým, že z tej školy nikdy nevyšli, že nedostávajú adekvátnu spätnú väzbu, že ich celý život nikto nepochváli. Niektorí majú vnútornú silu na to, aby svoju prácu vedeli oceniť sami, nie však všetci. A tak si robia svoju robotu a myslia si: „Veď ja som len učiteľ, naučím ich matematiku a hotovo“. Ale nie je to pravda. Inšpektori, rodičia, vedenie, kolegovia a médiá na nich útočia. Oni sa nevedia ubrániť, lebo majú pocit, že sú len učitelia.

Peter: Sebavedomie si budujete v kontaktoch v spoločnosti. Učitelia majú skvelé sebavedomie, avšak iba v triede. Robili sme prieskum, kde mali učitelia ohodnotiť svoje sebavedomie na stupnici od jedna do desať. Vo výsledkoch sa skoro všetci blížili k desiatke. Potom sme im povedali, aby urobili verejné vystúpenie a zistili sme, že nikto nechcel, každý sa bál.

V čom tkvie podľa vás dôvod?

Peter: Človek v bežnom zamestnaní má stále pri sebe rovnocenných ľudí. Môže sa porovnávať a presadzovať sa. Učiteľ sa so žiakmi neporovnáva. Jemu je jasné, že – vo väčšine prípadov a našťastie – sú jeho vedomosti trochu väčšie ako vedomosti žiakov. Získava tak pocit, že je to v pohode. Sebavedomie by však získal, až keby bol dennodenne v spoločnosti seberovných. Preto je veľmi ťažké vziať do televíznej diskusie učiteľa spolu s novinárom a politikom, ktorí sú na takéto veci zvyknutí. To treba mať zažité a vyskúšané.

Zuzana: Trúfnem si tipnúť, že deväťdesiat percent zo skvelých učiteľov, ktorých poznám, chvíľu vo svojom živote robili niečo iné. To im dalo spätnú väzbu, na ktorej stavajú svoje sebavedomie i to, že menia svoj spôsob učenia v škole. Lebo zistili, že deti potrebujú v živote niečo iné, nie hromadu vedomostí.

Peter: To by malo byť pravidlo – každý učiteľ by mal mať šancu nejaké obdobie robiť aj niečo iné.

Zuzana: Minimálne ako taký duševný reštart. 

Páči sa vám, čo sme vybrali z nášho časopisu? Staňte sa naším čitateľom.

100000 komentárov k článku: “Učitelia sú sebavedomí len v triede”

Your comment