DOBRÁ ŠKOLA - mesačník
 
Vieme o všetkom Viac
Inšpirujte sa Viac Podporujeme Viac

Škola je miestom stretnutia rôznych detí

pridané 25.10.2016, autor Časopis DOBRÁ ŠKOLA pošli na vybrali.sme.sk

Pracoval pre týždenník Reflex ako reportér. V českej komerčnej televízii i v tej verejnoprávnej pôsobil a pôsobí ako dramaturg a scenárista. Expert na školstvo – Tomáš Feřtek sa venuje propagácii vzdelávania v spoločnosti EDUin. Je autorom knihy Co je nového ve vzdělávání, v ktorej tvrdí, že plošné testovania žiakov, rebríčky škôl, ale aj elitné gymnáziá krivia vzdelávací systém. Rozhovor viedol Juraj Hipš. Pôvodne bol uverejnený na portáli ciernalabut.sk.

Na Slovensku sa intenzívne hovorí o tom, že školstvo je v katastrofálnom stave. Ako vidíte stav českého školstva?

V Česku sa hovorí to isté, ale je otázka, či to je naozaj tak. Ja osobne neviem posúdiť stav slovenského školstva. Pokiaľ ide o to české, povedal by som, že školy sú rozdielne a veľa z nich je dobrých. Netrúfol by som si teda povedať, že všetky školy sú katastrofálne. To nie je pravda. Jazdím veľa po školách a rozdiely sú veľké, hlavne v spôsobe výučby. To, že stav vzdelávania nie je hrozivý, potvrdzujú aj čísla. Máme tu testovanie Kalibro. V rámci neho zopakovali test, ktorý dávali pred 20 rokmi v rovnakých školách. Išlo o vzorku 140 škôl. Ukázalo sa, že deti sa vo všetkom zlepšili. V niektorých prípadoch bolo zlepšenie malé, ale napríklad v angličtine až o desať percentuálnych bodov. Spomínané testovanie Kalibro nie je štátny projekt, nie je to štátne plošné testovanie. U nás našťastie neexistuje žiadny verejný rebríček škôl. Kalibro je jeden z mála spôsobov, ako sa dá bez následkov pre školu posúdiť, či sa deti zlepšujú alebo zhoršujú.

Na Slovensku nedávno prebehlo plošné Testovanie 9. Pre mnohé školy je to akási méta. Ako to vnímate?

Myslím si, že plošné testovanie vždy vzdelávanie koniec koncov zhoršuje. Čím väčšie má testovanie dôsledky na študijnú kariéru detí, tým to má viac devastujúci účinok. Dôvod je veľmi jednoduchý. Kompetencie, ktoré sú dnes dôležité, otestovať príliš nevieme. A keď sa sústredíme len na matematiku a slovenčinu, môže mať škola vo vzdelávacom pláne aj všeličo iné, no celá jej pozornosť sa zameria na učivo, ktoré sa testuje.

V Česku nemajú deviataci plošné testovanie?

Nie. Pôvodne sme ho však mali mať. Dokonca mali byť školy podľa toho odmeňované, čo je už úplné zverstvo. V Čechách máme niečo ako výberové preverovanie, ktoré sa vždy zameria na určitý typ škôl a na nejakú oblasť. To je celkom užitočné, lebo máme potom informácie o tom, čo sa v systéme deje. Od budúceho roka majú byť ale povinné plošné prijímacie skúšky v deviatej triede. 

Odborníci veľakrát naopak hovoria, že vďaka rebríčkom si rodičia môžu vybrať dobrú školu.

Ak testujete, sú školy veľmi motivované, aby uspeli. Všade vo svete, kde testovanie zaviedli, to najprv viedlo školy k snahe odstrániť z testovania deti, ktoré sú slabšie – buď sa ich snažia vôbec neprijať, alebo im povedia, nech nejdú do školy, keď sa testuje. Školy si teda už od začiatku vyberajú deti, ktoré sú lepšie. Potom logicky vznikajú školy, ktorým ostali tie ostatné, horšie deti. Tieto deti potom musia učiť pedagógovia, ktorí majú kvôli horším výsledkom v testovaní horší plat, pričom ich práca je náročnejšia. Vo chvíli, keď začnete zverejňovať výsledky z testovania, tak si rodičia začnú vyberať školy. Tie školy si zasa vyberajú lepšie deti a špirála sa roztáča. U nás bol toto argument, prečo nakoniec aj politici a odborná verejnosť odstúpili od plánu začať plošné testovanie. 

Ako potom ale môžeme porovnávať kvalitu škôl? 

Kvalitu škôl môžeme porovnávať aj inak. Napríklad výberovými preverovaniami, ktoré sa robia tak, že si zostavíte vzorku škôl, v ktorej sú všetky typy od mestských, cez dedinské, cez výberové po problémové školy a dáte im nejakú úlohu. Z toho vám potom vyjde, že napríklad školy v Karlovarskom kraji na tom bývajú výrazne horšie, čo súvisí so štruktúrou obyvateľstva. Viete teda, na čo sa máte sústrediť a čo môžete zlepšovať. Ak vám tam nejaká škola vyskočí ako extrémne zlá, môžete tam poslať inšpekciu a zisťovať, či výsledok bola náhoda alebo je tam nejaký problém. Predstava, že porovnávacím testovaním môžete zistiť kvalitu škôl tak, aby ste ich zoradili, je veľmi nereálna.

Na Slovensku žiadajú učitelia vyššie platy a viac financií do školstva. Myslíte, že by školstvu pomohol väčší objem peňazí?

Odpoveď je roky rovnaká. Peniaze samy o sebe situáciu nezvrátia. Na druhej strane, český aj slovenský systém je financovaný tak tragicky, že je, samozrejme, nevyhnutné doň peniaze pridať. Viem si predstaviť, že tie peniaze na niektorých školách zmenia aj kvalitu vzdelávania, pričom na iných sa nezmení nič. Peniaze to samy o sebe nedosiahnu, ale sú potrebné a bez nich to nepôjde.

Tvrdíte, že súčasná škola oslovuje tak 15 percent žiakov. Prečo neosloví aj „zvyšných“ 85 percent?

Škola, ktorá stavia na frontálnej výučbe a prenose informácií, ktoré sú navyše odovzdávané len slovom a písmom, oslovuje iba 15 percent triedy. Ostatní by potrebovali iný spôsob práce. Ale veľa škôl sa to dnes už snaží robiť inak. Zmeny nastali už na väčšine škôl, niekde dokonca zásadné. Dnes je už celkom bežné, že prídem do školy, kde nie sú lavice zoradené za sebou a učiteľ si niečo hovorí, ale často tam nie sú klasické predmety, hodiny a ani ročníky.

Koľko je takýchto inovatívnych škôl?

Máme 4 100 základných škôl a podľa môjho odhadu by sa takýchto úplne netradičných našlo niekoľko desiatok. Ale tých škôl, kde dochádza k výrazným zmenám v spôsobe vyučovania, sú určite stovky. Žiadna štatistika na to nie je, ale pred 15 – 20 rokmi som všetky školy, kde niečo robili inak, poznal osobne. Dnes ich už je oveľa viac. 

Aká by bola skutočne dobrá škola, kde by ste chodili rád?

Páčila sa mi Montessori škola v Prahe. Prídete do priestoru, ktorý sa nedá úplne nazvať trieda, ale skôr je to niečo ako táto kaviareň. V nej sú deti, ktoré na niečom pracujú. Dostanú zadanie na týždeň, podľa ktorého musíte splniť tie a tie úlohy a je na nich, kedy ich urobia, či budú na tom spolupracovať a ako ich vypracujú. Na konci týždňa sa kontroluje, ako úlohy spravili. To je podľa mňa systém, ktorý je veľmi rozumný a bavil by ma aj vďaka možnosti rozhodnúť o veciach sám. Podobne fungujú viaceré verejné aj súkromné školy.

Na Slovensku máme tiež Montessori školu a nášmu ministrovi školstva sa veľmi páči. Tieto školy sú však súkromné a školné je tam pomerne vysoké. Ako zariadiť, aby do takej školy mohli chodiť všetci?

V Českej republike sú aj také moderné školy, kde sa školné neplatí. Na niektorých štátnych školách sa ale napríklad platí dobrovoľné školné – len sa mu tak nehovorí. Ide najčastejšie o čiastku tak na úrovni päťdesiat eur.

Aký je váš názor na to, aby štát podporoval aj takéto alternatívy? 

Vzdelávacie systémy v Európe sú veľmi rôzne. Sú systémy, kde nie je súkromná alternatíva, ako napríklad vo Fínsku. Mne je veľmi blízky systém, kde je každému dostupné verejné školstvo. Nie sme však schopní zaviesť takú úroveň, aby som ako rodič nemusel nejako špeciálne vyberať školu. A pretože nie sme schopní toto dosiahnuť, je podľa mňa správne podporovať alternatívu k verejným školám. Na besede v Brne mi riaditelia z bežných škôl hovorili, že sú radi, že tieto školy existujú. Je to pre nich akési laboratórium, kde sa môžu ísť pozrieť, ako nejaká metóda funguje. V súčasnej dobe má štát robiť to, že dáva školám podporu, no príliš im nerozkazuje. Vzdelávací systém v Čechách je dnes už tak rôznorodý, že keby sme chceli do systému zaviesť nejaké plošné opatrenie, nejakému segmentu vždy ublížime a nahneváme časť rodičov.

Na Slovensku je jedna Waldorfská škola a mala veľké problémy s tým, aby ju štát akceptoval. Na Slovensku ju stále časť ľudí vníma ako sektu.  

Aj v Čechách to začiatkom 90. rokov vnímali rovnako. Dnes je však väčšina týchto škôl verejná a nie súkromná. Dorastá generácia rodičov, ktorá má veľmi výrazné požiadavky na to, ako by malo vyzerať vzdelávanie detí a hľadá nejakú alternatívu, čím waldorfské a montessori školy sú.

V našom programovom vyhlásení vlády sa veľmi zdôrazňuje uplatnenie žiakov na trhu práce. Súhlasíte s tým?

Toto je debata, ktorá sa nikdy neskončí. Štát a priemysel vyžadujú, aby školy pripravovali deti na konkrétne povolania. Ja si ale myslím, že štát má ručiť za to, že moje dieťa dostane vzdelanie, v ktorom rozvinie svoje schopnosti. Na druhej strane sa tejto debate úplne nebránim, lebo si nemyslím, že je to buď čierne, alebo biele. Napríklad nemám vôbec nič proti posilneniu výchovy k manuálnym zručnostiam na základných školách a v materských školách. Ale popravde, dnes najviac kontaktu s reálnym svetom učia práve alternatívne a nie bežné štátne školy. 

Vo svojej knihe píšete, že školy sú prežitkom, ale zároveň je to jediné miesto, kde sa môžu stretnúť všetky typy detí. 

Nehovorím úplne, že škola je prežitok. Tvrdím ale, že niektoré metódy vyučovania ním sú. Škola je dnes ozaj jediné miesto, kde sa môžu stretnúť rôzne nadané deti s rôznym osudom. Už to nie je dvor za domom ani športové krúžky, lebo tu všade nájdete len deti z určitých sociálnych vrstiev a zvyšok sedí doma pred telkou a nikde okrem školy ich nestretnete. Je to teda jediné miesto, kde môžete ovplyvniť, akí z tých detí budú ľudia či občania. Čím neskôr sa o to snažíte, tým to ide ťažšie. Preto je veľmi dôležité, držať tie deti pohromade. Som si vedomý, že podpora alternatívnych škôl je v rozpore s týmto tvrdením. Preto by ich nemalo byť viac ako nejakých desať percent. Uvedomuje si to aj stále viac rodičov – najradšej by nechali svoje deti vo verejnej škole. Keby sa nám podarilo verejné školy zlepšiť, tak tento typ rodičov bude školy podporovať, aby boli lepšie. Oni si totiž uvedomujú, že je pre ich deti dôležité, aby sa stretávali aj s deťmi, ktoré sú iné, ktoré majú nejaký hendikep, či už sociálny alebo akýkoľvek, lebo to je skúsenosť, ktorú nijako inak nezískajú.

Čo potom hovoríte na prestížne elitné školy?

U nás už od 90. rokov existujú osemročné gymnáziá. Človek, ktorý absolvoval materskú škôlku s angličtinou, viacročné gymnázium a napríklad aj štúdium v zahraničí, je nesporne inteligentný a nesmierne vzdelaný, ale je často ľudsky mimo sociálnej reality. Sú to často takí sklenení ľudia, ktorí mávajú problém pracovať v pestrejšom kolektíve, lebo s určitým typom ľudí nemajú žiadnu skúsenosť.

Čo by ste spravili, keby ste sa stali ministrom školstva?

Ja hlavne dúfam, že sa mi nikdy nič také nestane, lebo pozícia ministra je extrémne ťažká. Mám však obdiv skoro ku každému, kto tú funkciu prijme a venuje sa jej aspoň trochu vážne. Ja by som robil to, čo hovorím stále. Nerobil by som plošné testovanie, nerobil by som jednotné prijímačky na stredné školy a sústredil by som sa na druhé stupne základných škôl a snažil sa ich podporiť. Myslím si totiž, že to je kľúč k riešeniu všetkých problémov, ktoré v tomto systéme máme. 

Páči sa vám, čo sme vybrali z nášho časopisu? Staňte sa naším čitateľom.

100000 komentárov k článku: “Škola je miestom stretnutia rôznych detí”

Your comment