DOBRÁ ŠKOLA - mesačník
 
Vieme o všetkom Viac
Inšpirujte sa Viac Podporujeme Viac

Mala som predsudky voči učiteľom

pridané 31.08.2016, autor Časopis DOBRÁ ŠKOLA pošli na vybrali.sme.sk

Vyštudovala právo, no práca v advokátskej kancelárii ju nenapĺňala. Učila základy práva a pomáhala väzňom v mužskej i ženskej väznici vrátiť sa späť do života v spoločnosti. Chcela ísť na misie, no zdravotný stav jej prekazil plány, a tak išla na dva roky učiť deti zo sociálne zaostalých komunít. Jej cieľom je rozvíjať ich kritické myslenie a šíriť osvetu nielen o problémoch školstva. S veselou a charizmatickou Anežkou Markovou sa rozprávala Barbora Babicová. 

Ako si sa dostala k myšlienke ísť učiť, hoci si vyštudovala právo?

Popri škole som robila asistentku v advokátskych kanceláriách a tam som pochopila, že to nie je práca pre mňa. Nechcela som sedieť za počítačom a vyhrávať milióny pre obchodné spoločnosti. Chcela som pracovať niekde, kde právo využijem, ale tak, aby mi to dávalo zmysel.

To ťa priviedlo aj do väzníc?

Právo som chcela študovať z trochu naivného dôvodu – chcela som pomáhať ľuďom. Rýchlo som však pochopila, aké je to oklieštené a že to prostredie mi nie je blízke. Vtedy prišla ponuka z programu StreetLaw (Právo v uliciach). Študenti práva chodili učiť gymnazistov alebo väzňov. Ja som si vybrala väznice. Rok som učila základy práva v ženskej a rok v mužskej väznici.

A potom si sa prihlásila do Teach for Slovakia.

Najprv som chcela ísť na misie, ale zhoršil sa mi zdravotný stav, tak som nemohla nastúpiť. Vtedy som uvidela reklamu na Teach for Slovakia. Bolo to okolo desiatej večer a do štvrtej rána som písala motivačný list. Mala som pocit, že toto je to, čo chcem robiť, čo mi dáva zmysel. Už predtým som robila s deťmi ako animátorka, viedla som aj detský herecký krúžok, takže mi to prišlo ako niečo úplne prirodzené. 

Vedela si do čoho ideš?

Mala som isté očakávania, ale človek netuší, do čoho ide. Hlavne preto, že sme boli prvým ročníkom. Nikto nám nepovedal, ako to bude vyzerať. Počas tréningov sme učili v letnej škole, kde sme si skúšali rôzne metódy na aktívnych žiakoch, ktorí sa tam dobrovoľne prihlásili. A všetko šľapalo. A zrazu človek prišiel do reality. To bola facka, ktorú sme potrebovali. Musela som si priznať, čo môžem ovplyvniť a s pokorou prijať, že nespasím celý svet.

Ako ťa prijali deti?

Myslela som si, že som plná energie a inovácií. No prišla som medzi deti, ktoré neprosili o to, aby som prišla. Prvý mesiac som čerpala z toho, že som nová, ale potom musel človek začať makať úplne ináč. Najťažšie to bolo po Vianociach, keď sa deti z prázdnin vrátili ako nepopísaná tabula rasa. Musela som začať úplne odznova so všetkými našimi princípmi a pravidlami v triede.

Čo ti pomáhalo v takýchto chvíľach?

Boli chvíle, keď som sa pýtala, čo tu robím. No zrazu príde dieťa a dokáže niečo, čo ti dá energiu. Keď som prišla do školy, mnoho žiakov nebolo schopných povedať jednu súvislú vetu. Ich materinský jazyk je totiž rómština. Neskôr ma tešila každá jedna veta, ktorú dokázali správne napísať. Mala som dievča, ktoré sa štyri mesiace neusmialo. Deti zbierali motivačné body, tí najlepší išli potom na výlet do Košíc. Dobrovoľníčky z košického gymnázia si deti rozdelili do skupín a chodili s nimi po stanovištiach. Keď som si potom prezerala fotky z výletu, večne smutné dievča sa smialo. Tú fotku si často pozerám. A pomáhala mi aj moja mentorka.

Ako konkrétne?

Chodila na moje hodiny každé tri týždne a hovorila mi, v čom som silná, čo mám podporiť a naopak, čo treba zlepšiť. Napríklad, skús zmeniť hlas, ináč sa pohybuj po triede a ja som to skúšala a fungovalo to. Mentoring je niečo, čo na Slovensku chýba. Učitelia poznajú len strach z inšpekcie. 

Stretla si sa s tým strachom aj ty?

Keď prišla moja mentorka, kolegovia ma ľutovali. V školstve je príchod cudzieho človeka na hodinu vnímaný negatívne ako kontrola. Pritom je to veľmi na škodu, pretože človek nedokáže rásť, ak mu niekto nedáva spätnú väzbu. Je to spôsobené tým, že inšpekcia nie je nastavená podporne. Ja som ponúkla kolegom, aby sa prišli pozrieť na moje hodiny a naopak, ja som sa chcela ísť pozrieť na tie ich. 

Ako sa k tomu stavali?

Mala som uvádzajúceho učiteľa, ktorý bol veľmi otvorený. Párkrát som za ním prišla na hodinu, keď robil v programe Alfa, pretože som chcela zistiť, ako sa s ním pracuje. Veľa som sa od neho naučila. Ku mne na hodinu nikto neprišiel. Možno mali snahu, ale nebol čas. V rámci voľnej hodiny má učiteľ veľa administratívy, ktorú musí riešiť.

Čo podľa teba učiteľov najviac demotivuje?

To, že sa cítia nedocenení, nielen finančne. Predtým, než som začala učiť, mala som silné predsudky, za ktoré sa hanbím. Myslela som si, že učitelia sú tí, ktorých neprijali na inú školu, preto išli na pedagogiku. Alebo že sú v škole do dvanástej a majú kopu prázdnin. Veľmi rýchlo som sa z toho zobudila a teraz šírim osvetu, že to tak nie je. Videla som kolegov, ktorí sa snažili robiť kus dobrej práce. Na pedagogiku by mali ísť tí najlepší. Nerada rozprávam o peniazoch, ale v konečnom dôsledku je to o tom. Prečo sa na právo hlásilo dvetisíc ľudí? No lebo keď niekto povie, že je právnik, každý si ho považuje, lebo dobre zarába. Okrem toho sú učitelia zavalení nezmyselnou byrokraciou, ktorá ich oberá o čas, ktorý by mohli venovať deťom. Sú z toho unavení a frustrovaní. Trápi ich aj to, že ich nikto nepočúva. Potrebujú slobodné ruky. No namiesto toho sú tlačení zhora i zdola a nakoniec sa na to radšej vykašlú a robia len to, čo je nevyhnutné, lebo vidia, že ich kreativita je ubíjaná. A ak je ubíjaná kreativita učiteľov, ako ju môžu rozvíjať u detí?

A čo ich naopak motivuje?

To je dobrá otázka, ktorú sa musím spýtať kolegov, lebo oni už možno aj zabudli, čo to je. Asi keď ich niekto dokáže oceniť, pochváliť, ale nie iba tak formálne. Teší ich, keď majú prostriedky na to, čo chcú s deťmi robiť, keď vidia výsledky svojej práce. 

Aký bol tvoj najveselší zážitok počas týchto dvoch rokov?

Bolo ich veľa. Veľakrát vznikli zo smutných zážitkov, keď som chodila za deťmi do osady. Keď som videla, v akých podmienkach fungujú a aj napriek tomu sú šťastné, vďačné a vedia dať toľko lásky. Tieto deti sa ráno narodia a večer zomrú, nevedia žiť pre zajtrajšok. Ani ja by som nechcela myslieť na budúcnosť, ak by som žila v prostredí ako ony. Naučili ma žiť každý deň akoby bol posledný. Najviac ma tešilo, že pracujú so spätnou väzbou. Keď som im povedala, že čoskoro odídem, ostali ticho a zrazu jeden zakričal: „Neberte nám princeznú!“ Nevedela som na to reagovať. Mesiac predtým sme preberali tento muzikál a potešilo ma, že dokázali pochopiť jeho kontext. 

Čo ti tieto dva roky dali?

Boli to najintenzívnejšie dva roky, asi už nič také nezažijem. Pomohli mi objaviť zákutia mojej pýchy, o ktorých som ani netušila. Deti sú obrovské zrkadlo. Hneď ti ukážu, čo si si o sebe myslela. Raz som do druhej v noci robila prípravy a na druhý deň prišli deti do školy úplne rozbité, niečo sa stalo v osade. Musela som dať prípravy nabok, lebo v tej chvíli potrebovali niečo úplne iné. No človek chce vo svojej pýche povedať: „Mám tu pre vás niečo, s čím som sa natrápila a vás by to určite bavilo.“ No musela som to odložiť na neskôr.

Teda aj deti ťa niečo naučili.

Naučili ma trpezlivosti, empatii a že nemáme milovať ľudí, ktorí si to zaslúžia, ale tých, ktorí to potrebujú. Veľakrát mi ubližovali, ale to nemôžeš brať osobne. Objektívne si v tej chvíli možno nezaslúžia lásku, ale práve vtedy ju potrebujú dostať. To ma naučil Marián Kuffa, ktorý vedie centrum pre ľudí na okraji spoločnosti v Žakovciach. Táto práca ma tiež naučila pracovať s bezmocnosťou.

Čo tým myslíš?

Keď človek rieši znásilnenú žiačku a stretne sa s cynizmom zo strany úradov, polície a ty pochopíš, že v tej chvíli nemôžeš nič spraviť, iba plakať s ňou. Plakali sme spolu a človek tam bol sám so svojou bezmocnosťou. Keby som nemala pri sebe ľudí, ktorí ma podporovali, asi by som to nezvládla. Bola by som na práškoch a nemohla by som spávať. 

Dá sa s tým niečo urobiť?

Tým, že inštitúcie, ktoré by mali fungovať, len hromadia papiere na stole, je to ťažké. Človek však musí napriek bezmocnosti urobiť to maximum, ktoré urobiť dokáže. 

Tvoje pôsobenie učiteľky nedávno skončilo. Vrátiš sa teraz k právu?

Určite sa už nevrátim do advokátskej kancelárie. To by bol pre mňa krok späť a nemohla by som pokojne spávať. Keď človek spozná to množstvo problémov a pomenuje si len jednu dieru v školstve, ktorú treba riešiť, potrebuje sa tomu venovať. 

Kde tú dieru vidíš ty?

Deťom chýba kritické myslenie. Rómske deti s tým mali menší problém než deti, ktoré sú naučené na to, že im učiteľ všetko nadiktuje. Keď som povedala tému hodiny, pravidelne sa zdvihla ruka, že akou farbou si to má napísať, koľko centimetrov od okraju či koľko riadkov vynechať. To je šialené! Takéto deti prídu na strednú alebo vysokú školu a nemajú systém, lebo si ho nikdy nebudovali. Je dôležité mať úpravu v zošite, no tieto deti majú len úpravu a nič viac. 

Čo sa s tým dá urobiť?

Musíme im dať priestor, aby sa samy rozhodovali, samy rozmýšľali. Potrebujeme rozvíjať ich kreativitu, fantáziu a tým aj kritické myslenie. No keď im povieme, že nadpis má byť zelenou, všetko tým zabíjame. Chcem pracovať na tom, aby sa začali pýtať, premýšľať a formulovať odpovede. Myslím, že sa mi to veľakrát podarilo.

Môžeš uviesť konkrétny príklad?

Keď sme sa na občianke bavili o parlamente, decká začali sledovať správy a všetkým v osade vysvetľovali, čo tam hovoria. V škole sme sa o tom veľa rozprávali a keď za mnou prišlo dieťa s otázkou, čo je to tieňová vláda, skoro som odpadla. Počulo to v správach a chcelo tomu rozumieť. Boli to dlhé mesiace driny, ale chytilo ich to. Potrebujeme, aby sa pýtali na čokoľvek a nikto ich za to neodsúdi. Deti nie sú zvyknuté, že sa ich pýtame na názor alebo že aj ony môžu upozorniť na chybu. To sa musí zmeniť, lebo jedno z najväčších nebezpečenstiev pre spoločnosť sú nekriticky rozmýšľajúci mladí ľudia. 

Máš konkrétne plány, čo budeš teraz robiť?

Určite chcem pracovať v neziskovej sfére a ak sa bude dať cez osvetu pomáhať. Musíme ukázať ľuďom, že na Slovensku sú problémy, z ktorých nemusíme mať strach. Tak je to aj s utečencami, bojíme sa ich, pretože to nepoznáme. Ľudia ani len netušia, čo sa v školstve a v rómskych osadách deje. Musíme ľudí učiť citlivosti a tolerancii voči týmto problémom. Je veľa ľudí, ktorí chcú pomôcť, len nevedia ako. Chcem o tom hovoriť, lebo každého, koho trápi osud Slovenska, musí trápiť aj osud školstva. 

Páči sa vám, čo sme vybrali z nášho časopisu? Staňte sa naším čitateľom.

100000 komentárov k článku: “Mala som predsudky voči učiteľom”

Your comment