DOBRÁ ŠKOLA - mesačník
 
Vieme o všetkom Viac
Inšpirujte sa Viac Podporujeme Viac

Mladí nevedia, čo je to fašizmus

pridané 31.03.2016, autor Časopis DOBRÁ ŠKOLA pošli na vybrali.sme.sk

Profesor Erich Mistrík je vedúcim Ústavu humanitných štúdií na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Pôsobí na Katedre etickej a občianskej výchovy, ktorú pred vyše 20 rokmi zakladal a roky aj viedol. Venuje sa predovšetkým estetike, multikultúrnej a občianskej výchove. Náš vlastný rozhovor s ním sme uverejnili v októbri 2014 (DŠ 6-02). Tentoraz aktuálne zaraďujeme rozhovor, ktorý s profesorom Mistríkom po voľbách viedla Kristína Hudeková. Pôvodne bol uverejnený na portáli ciernalabut.sk.

Prečo taká veľká časť mladých voličov volila ĽSNS?

Moja základná odpoveď je, že neviem. Len sa domnievam. Myslím si, že je to kombinácia všeličoho. Vymenujem to, ale nie v poradí podľa dôležitosti. Jednou z vecí je, že ľudia netušia, koho volia. Nikto dnes nečíta volebné programy, nikto si nevšíma, ako sa tí politici správali pred mesiacom či pred pol rokom. Volí sa podľa sympatií, sloganov a bilbordov. A to sa týka celej spoločnosti, nielen mladých. Druhá vec je môj pocit, že špeciálne prvovoliči, respektíve generácia do 25 až 30 rokov nevie, čo je to fašizmus a čo je to komunizmus. Keď rozmýšľam, koľko o tom môžu vedieť, tak sa prenesiem do svojej mladosti a zistím, že ja som nacizmus vtedy tiež nevnímal. To bola pre mňa história, pravek. Ak to človeka nejako špeciálne nezaujíma, nemá prečo o tom niečo vedieť. To, že je tento problém stále živý, respektíve sa vracia, si ľudia neuvedomujú alebo si neuvedomujú, čo konkrétne sa vracia. Ľudia nepoznajú históriu, nevedia, ako sa Hitler dostal k moci, aj keď Kotleba nie je Hitler a Slovensko nie je ani zďaleka v takej situácii, ako bolo vtedy Nemecko. Ďalšia príčina je určite vzdor, a to nie iba nejaký pubertálny vzdor, ale skôr pocit, že s týmto štátom treba niečo robiť. Ľudia typu Kotleba ponúkajú rýchle a jasné riešenia. Mladí nemajú životné skúsenosti, sú razantnejší a ochotní ísť rýchlejšie do akcie, a preto vyhľadávajú riešenia, ktoré Kotleba a jemu podobní ponúkajú. Mládež bola jednoducho vždy taká.

Čiže nemáte pocit, že nám tu vyrastá nová generácia neonacistov bez kanád a bomber?

Myslím si, že nie. Tí ľudia netušia, čo je to nacizmus. Ak, tak sa posilňuje xenofóbia, ktorá však nie je totožná s nacizmom. Tá sa navyše posilňuje naprieč všetkými generáciami a vrstvami. Ďalšia vec, ktorá ešte na volebné výsledky pôsobila, je chudoba a nezamestnanosť v niektorých okresoch. Tam človek celkom logicky volí rýchle, radikálne a jednoduché riešenia.

Ľudia si nečítajú programy strán a nejdú do hĺbky. Je to aj tým, ako sú dnes k tomu už ako deti na školách vedení?

Myslím, že ľudia nikdy nečítali volebné programy. Už keď vznikla prvá VPN, tak nikto nečítal ich program, ale všetci „vedeli“, o čo ide. Škola podľa mňa nenaučí mladých ľudí čítať volebné programy, ale môže dosiahnuť niečo úplne iné. Môže ľudí naučiť kriticky rozmýšľať. Neprijímať všetko, čo im ponúknu, zvažovať rôzne alternatívy, snažiť sa zaujať vlastné stanovisko a nájsť sám seba, vidieť, či mi človek neklame a či to, čo hovorí, má nejaký reálny základ a argumenty.

A robia to školy? Učia deti kriticky myslieť?

Minimálne. Napriek obrovskému úsiliu, reformám a krásnym rečiam sú naše školy stále o poznatkoch a vedách, ktoré deti treba naučiť. Možno už nie až tak memorovať, ale stále je to o tom, ako do nich naliať dostatok faktov a informácií, ale nie rozmýšľať.

Štátny vzdelávací program pre občiansku výchovu vyzerá veľmi kom­plexne a profesionálne. Osobne mám však skúsenosť, že sme na náuku o spoločnosti mali veľmi málo času a učili sme sa len memorovať fakty štýlom: demokracia je, dvojbodka… Pre­čo je taký rozdiel medzi tým, ako by to malo vyzerať a ako to často v realite dopadne?

Je tam množstvo príčin. To, ako je postavený štátny vzdelávací program, nepovažujem za najšťastnejšie. Sú tam vážne témy, sú tam dobré témy, ale napriek tomu je tam príliš veľa informácií. Občianska výchova je stále niečím ako zberným košom spoločenskovedných disciplín. Už to nie je také zlé ako kedysi, keď tam bola ekonomika, politológia, sociológia, filozofia, religionistika, etika, estetika, právo… Prosto hrôza. Dnes je toho menej a najmä na základnej škole je to postavené viac na reálnych situáciách, ale stále je tam z humanitných vied v podstate všetko okrem geografie, jazyka a histórie. Celý zvyšok humanitných predmetov je v občianskej výchove. Na politiku a na rozmýšľanie o demokracii tak  samozrejme nezostáva veľa miesta. Druhá vec, prečo to podľa mňa nefunguje je, že učitelia nie sú pripravení. Aj keď sa na vysokých školách niektorí snažíme pripraviť ich inak. No keď si učiteľ prejde pätnástimi rokmi vzdelávania takým štýlom, že všetci učitelia kážu, prednášajú a skúšajú, čo odprednášali, tak sa potom ako skutočný učiteľ nemôže správať inak. Tam je chyba v metodike, v prístupe k žiakom aj v školskej inšpekcii, ktorá kontroluje, či máte všetko presne zapísané v triednej knihe a pýta sa napríklad, prečo sa rozprávate o voľbách, keď sa podľa plánu máte baviť o demokracii.

Ako by sa teda v ideálnom prípade malo o politike a demokracii učiť?

Ideálny svet neexistuje. Podľa mňa by sa predovšetkým nemalo učiť o pojmoch, ale o reálnych situáciách. Už dnes sa napríklad na mnohých školách robia simulované voľby. Vtedy si deti v triede založia politické strany, postavia si svoj program a vodcov. To je oveľa lepšia škola, ako keby mali rozmýšľať, či voliť Kotlebu, Fica či Sulíka, lebo o nich nevedia vlastne nič. Keď si musia zostaviť svoj vlastný program, zistia, na čo všetko pri tom musia myslieť a čo to obnáša. Keď je občianska výchova postavená na pojmoch a informáciách, je neefektívna. Treba sa učiť cez životné situácie. Inak by podľa mňa bolo treba preorať celé školstvo, čo je však úplne iný problém.

Sú už na Slovensku nejaké svetlé príklady?

Je ich celá kopa, ale to sú zväčša individuálni učitelia. Oni totiž vedia, čo školstvo potrebuje. V celom systéme je to ale menšina.

Chyba je aj v tom, že občiansku výchovu učia telocvikári, matematikári a iní, ktorí majú dieru v rozvrhu. Panuje presvedčenie, že to dokáže odučiť každý. Dokáže?

Dokáže to samozrejme každý, ale dokáže to odučiť zle. Taký istý postoj majú aj k etickej výchove. Fyziku by nedali učiť nikomu, kto ju nemá vyštudovanú, lebo majú pocit, že to treba urobiť presne. Pri občianskej povedia, že veď to nejako obkecáš. To, že na to treba špeciálnu metodiku, nikoho nezaujíma. Občiansku dostávajú učitelia na doplnenie úväzku, aby sa školám oplatilo ich živiť. Keď nemá telocvikár dosť hodín, tak šup ho učiť občiansku výchovu. To si inak väčšinou nedovolia ani pri výtvarnej výchove, aj keď občas tiež povedia, že však niečo si nakreslíte. Niekedy je to ekonomická nevyhnutnosť, niekedy ignorancia, niekedy neznalosť, ale mám pocit, že to má oveľa širšie súvislosti v tejto spoločnosti, kde jedinou vedou je exaktná veda ako fyzika, matematika, chémia či biológia, a humanitné sú len také kecy. A tento postoj sa prejavuje aj na školách.

Môže sa napríklad telocvikár, ktorý dostane občiansku výchovu, niekde dovzdelať a nájsť materiály?

Samozrejme. Je tu kreditové štúdium, kde si môže vybrať z množstva kurzov, ktoré robia metodické centrá aj mimovládky. Učiteľ získa kredity, zvýši sa mu plat a pochopí aj niečo z občianskej. Tak isto si môže urobiť aj rozširujúce vzdelávanie na vysokej škole, za čo dostane magisterský diplom. Je to asi 200 hodín za dva roky, ktoré sú špecializované na občiansku výchovu.

Je o to záujem?

Áno, ale ak mám vychádzať z údajov našej katedry, tak tie desiatky učiteľov sú v porovnaní s tisíckami školských tried na Slovensku mizivé percento.

V Rakúsku majú na vzdelávanie o politike inštitút, kde si učitelia môžu vybrať z rôznych kurzov, stiahnuť e-learningy a materiály, ako to robiť.

Takéto niečo na Slovensku nie je, ale dostatok materiálov majú mimovládne organizácie. Keď učiteľ chce, informácie si nájde. To ale znamená robotu navyše, prekopať to, čo som učil doteraz a tak. Nie je to také úplne jednoduché.

Ďalšia vec, ktorá sa dosť výrazne týka našej historickej skúsenosti a učenia sa o politike je, že na školách musíme byť apolitickí. Bojíme sa politiky aj pre skúsenosti zo socializmu. Máme sa toho stále báť?

Je dôležité si povedať, čo presne znamená byť apolitický. Vysoké školy nesmú vykonávať politickú propagandu a vstupovať do politiky. To však neznamená, že sa nemôžeme o politike rozprávať. Mnohí z toho majú strach, lebo sa obávajú, že prídu argumenty, s ktorými si nebudú vedieť rady. Podľa mňa sa o politike treba rozprávať s deťmi na základnej, strednej aj vysokej škole, ale nie štýlom, že ja budem voliť SNS a vy ste hlúpi, ak idete voliť Sulíka. Treba hľadať argumenty a dôsledky. Čo sa stane, keď títo vyhrajú, kam povedie toto opatrenie, ktoré navrhujú? Treba mladých učiť rozmýšľať aj o programoch politických strán a nebáť sa, že stihneme prebrať len jeden, keď ho nebudeme propagovať, ale budeme hľadať súvislosti, pozitíva a negatíva. Také isté témy sú Rómovia aj prisťahovalci. Ja som napríklad učil minulý semester multikultúrnu výchovu a celý semester sme sa bavili o prisťahovalcoch. Nepresadzoval som moje stanovisko, hoci bolo jasné, ale povedal som študentom, poďme hľadať vaše vlastné stanovisko. Učiteľ podľa mňa môže povedať, koho bude voliť. Ak nežiada, aby išli voliť toho istého, je to v poriadku.

Ako sa vašim študentom takýto prístup páčil?

Im sa to pozdáva, lebo sa radi bavia o konkrétnych veciach a reálnych situáciách.

Máte teda študentov, ktorých štúdium reálne zaujíma? Mnoho ľudí vníma pedagogickú fakultu iba ako poslednú možnosť, keď ich inde nevezmú.

Stáva sa aj to. Majú pocit, že ju zvládnu ľavou zadnou. Ale závisí to aj od učiteľa predmetu. Máme aj angažovaných študentov, ktorí reálne chcú niečo dosiahnuť a sú aktívni. Študenti vo všeobecnosti veľmi dobre hodnotia, keď sa na hodinách nehovorí len o definíciách, ale keď tá definícia vyjde až na záver z konkrétnych príkladov. Ani na vysokých školách netreba začínať veľkými definíciami.

Vedeli by ste uviesť dobrý príklad výučby o politike zo zahraničia?

Videl som viacero krajín a je to veľmi individuálne. Závisí od krajiny, systému, školy aj konkrétneho učiteľa. Ako u nás, aj všade vo svete. Nechcem to nejako udávať za vzor pre slovenské školstvo, ale pre mňa osobne bola najpozitívnejším príkladom jedna škola, na ktorej som bol v USA. O školstve v USA si pritom myslím svoje. V tejto škole si žiaci v triede založili niekoľko vlastných simulovaných firiem, ktoré boli vybrané na základe ich regiónu a riešili problémy, ktoré sa reálne v ich regióne diali. Tak isto mali aj výborne pripravené simulované voľby. Podobné princípy som videl aj v iných krajinách a povedal by som preto, že cez aktívnu prácu pri riešení reálnych problémov je možné postaviť občiansku výchovu ako dobrý predmet. Formulujem to veľmi opatrne, lebo nemám rád lacné riešenia, že takto to robte.

Možno aj toto by sa dalo použiť ako istý návod – každý učiteľ by mal prispôsobiť svoju výučbu danej triede a oblasti, kde učí.

Určite, ale zas nie tak, že sme v Prešove, tak sa budeme baviť len o Rómoch. Vôbec nie, aj v Bratislave sa treba baviť o Rómoch, lebo treba vedieť, čo sa deje inde v krajine. Učiteľ by však mal rešpektovať, že trieda má svoje špecifiká, rešpektovať región, v ktorom sa škola nachádza, a sociálne vrstvy, ktoré sa tam vyskytujú.

Keď sa ešte vrátime k tomu, že mladí nevedia, čo neonacizmus vlastne je, je zrejme chyba aj v tom, ako sa učíme dejepis.

Tam je ďalšia zásadná chyba. Učí sa to ako súbor dát. Deti sa naučia, kedy vznikol Slovenský štát, že prezident bol Jozef Tiso, kedy sa začala druhá svetová vojna a kedy sa Hitler dostal k moci, ale ako to celé fungovalo, čo k vojne viedlo a čo spôsobila, to už nevedia. Vedieť, či skončila 8. alebo 9. mája 1945 je nezmysel. Ak sa bazíruje na takýchto veciach, tak decká z nacizmu nepochopia nič. Ak sa ale budeme baviť o hospodárskej kríze v Nemecku, o šialenej inflácii a porážke Pruska, už sa dá hovoriť o tom, prečo tam ten nacizmus vyrástol.

Napríklad v Rakúsku majú spojený dejepis s politickou náukou.

To je rozumné. Bola by to jedna z ciest, ale znamenalo by to preorať štátny vzdelávací program, čo by bolo podľa mňa treba spraviť tak či tak. Ja si viem predstaviť spojenie dejepisu s geografiou. Dejepis je v čase, geografia v priestore. Dnes nie je otázka Sýrie ani zďaleka iba politický alebo iba historický problém. Je to aj geografický problém o tom, kto bude ovládať jeden z kľúčových regiónov sveta, kde je ropa. Vedel by som si predstaviť v škole takéto prepojenie, jeden predmet „svet“. Podľa mňa by napríklad aj fyzika a matematika mohli byť spojené, nehovoriac o slovenčine a literatúre, či hudobnej a výtvarnej výchove. Prepájanie predmetov by bolo oveľa efektívnejšie.

Ako vidíte budúcnosť? Neplánujete aj zo strany pedagógov presadiť na školách nejakú zmenu?

Za 25 rokov sa v našom školstve nezmenilo nič. S veľkou ľútosťou, vzhľadom na moje politické presvedčenie, občas konštatujem, že jediný minister, ktorý dosiahol nejakú zmenu, bol minister za SNS – Mikolaj. Ten spustil reformu, ktorá síce dopadla zle, ale bol to jediný pokus a jediná šanca niečo naozaj urobiť. Tým, že vznikol štátny vzdelávací program a školské vzdelávacie programy, je šanca pre školy, aby učili podľa seba. Síce tá reforma bola narýchlo a zle pripravená, oklieštená a so všetkými negatívami, ale za 25 rokov sa nevyskytla iná šanca, ako to všetko zmeniť. Pokiaľ ide o väčšie zmeny, vidím to skepticky, lebo za všetky roky, čo som v školstve, som si nevšimol, že by na Slovensku existovala sila, ktorá by bola ochotná a schopná pokúsiť sa o radikálnu reformu školstva a ďalšia vláda v nej pokračovala, ako to robili Poliaci a Fíni. U nás je každý nový minister majstrom sveta a Ježišom Kristom zároveň, a teda s každým novým ministrom sa začína nový letopočet. 

Páči sa vám, čo sme vybrali z nášho časopisu? Staňte sa naším čitateľom.

100000 komentárov k článku: “Mladí nevedia, čo je to fašizmus”

Your comment