DOBRÁ ŠKOLA - mesačník
 
Vieme o všetkom Viac
Inšpirujte sa Viac Podporujeme Viac

Ticho je na cintoríne, v triede má byť trma-vrma

pridané 04.03.2016, autor Časopis DOBRÁ ŠKOLA pošli na vybrali.sme.sk

Sestra Cyril Mooney sa narodila v roku 1936 v Írsku. Vyštudovala zoológiu, no vstúpila do rádu Sestier z Loreta a v roku 1956 odišla učiť do súkromnej školy Loreto Sealdah v indickej Kalkate. Neskôr sa stala riaditeľkou školy. Vybudovala unikátny inkluzívny systém vzdelávania bohatých a veľmi chudobných detí. V roku 2011, po päťdesiatich rokoch praxe, prenechala školu svojej nasledovníčke a momentálne sa venuje odovzdávaniu svojich skúseností a metódy jeden na jedného učiteľom, riaditeľom škôl a zákonodarcom po celom svete. Jej práca bola ocenená množstvom cien a čestnými doktorátmi v Indii i po celom svete. Rozhovor bol v máji 2015 uverejnený na idnes.cz. Jeho autorkou je Zdeňka Trachtová.

Pochádzate z Írska. Svoju učebnú metódu ste ale vyvinuli v indickej Kalkate. Ako ste sa tam dostali? 

Do Indie som prišla v roku 1956, pretože som cítila, že to tak chce Boh. Pripojila som sa k rádu Loreto, zložila som sľub a odišla som učiť do Kalkaty, do školy pre dievčatá z bohatých anglicko-indických rodín. No čoskoro som videla, aké obrovské množstvo chudobných ľudí žije v okolí. Začala som preto uvažovať, ako by sme mohli zapojiť do výučby aj tie najchudobnejšie deti z ulice, aby mali rovnaké možnosti ako tie bohaté. 

Riešenie nakoniec navrhli dievčatá z vašej školy. Ako sa to stalo? 

Myslím si, že je podstatné zaujímať sa o to, o čom deti premýšľajú, diskutovať s nimi o problémoch, analyzovať ich a nechať deti rozhodnúť, čo by chceli zmeniť. Dievčatá preto začali chodiť do vzdialenejších dedín, kde bolo veľa chudobných detí bez šance na vzdelanie. Raz týždenne ich tam chodili učiť. Neskôr samy prišli s tým, že chudobné deti nie sú len v dedinách, ale aj priamo za bránami školy, a že by sme im mali pomáhať. V Indii má každá škola predmet spoločensky užitočné práce. Môže ísť o práce v záhrade alebo o iné praktické činnosti. Naša škola sa v rámci toho rozhodla učiť nemajetné deti. Každé dievča tak malo v rozvrhu vyhradený čas, kedy vyučovalo deti, ktoré prišli z ulice.

Čo je podstatou vašej učebnej metódy?

Dieťa je vyučované metódou jeden na jedného ďalším dieťaťom, ktoré dobre rozumie jeho problémom. V mojej triede bolo vždy okolo päťdesiat žiačok, ktoré boli pripravené vo vyhradenom čase učiť tých, čo prišli z ulice. Priestor pre tieto aktivity sme si spravili na streche školy. Vzdelanie je zvyčajne dvojdimenzionálny proces, čo znamená, že učiteľ odovzdáva znalosti žiakom. Keď ale začali dievčatá takto samy učiť, hovorili s chudobnými deťmi a videli ich biedu, vzdelanie pre ne nabralo tretiu dimenziu.

Deti z ulice ste začali dokonca prijímať do školy...

Áno, začali sme prijímať dievčatá z ulice. Počas jedného roka, kedy ich učili ostatné deti metódou jeden na jedného, sa chudobné deti bez vzdelania naučili čítať a písať, a tak sa mohli zaradiť do triedy.

V triedach sa tak učia dievčatá zo zámožných rodín spolu s tými nemajetnými, žiaci rôznych vierovyznaní aj hendikepované deti. Ako to funguje?

Spomínala som, že vo väčšine našich tried je 50 až 55 detí. Ale učíme ich v skupinách. Takže takúto mnohopočetnú triedu rozdelím na šesť skupín po osem alebo deväť žiakov. Zvládnuť toľko detí je potom oveľa jednoduchšie. Významnú časť aktivít v triede preberajú žiačky. Snažíme sa zároveň odstrániť akúkoľvek súťaživosť medzi deťmi.

Nie je súťaž a snaha byť najlepší niekedy efektívnou motiváciou? 

Súťaž vedie k frustrácii a priemernosti. Ako sa dá byť najlepší zo všetkých? Dieťa by malo súťažiť skôr samo so sebou, prekonávať vlastné výsledky bez ohľadu na ostatných. 

Vo vašich triedach vraj nikdy nie je ticho.

Nie je. Myslím si, že veľmi tichá trieda je mŕtva. Ak chcete ticho, choďte na cintorín. Verím, že deti sa učia hlavne interakciami medzi sebou a učiteľom. V triede je tak stále hluk. Učiteľka dáva deťom úlohy v skupinách, a tak majú možnosť o nich medzi sebou diskutovať a spoločne vymyslieť riešenie. Je to lepší spôsob učenia, ako keď vám niekto jednoducho povie, čo máte robiť ­- to je, myslím si, veľmi nudné. Deti pri tom, čuduj sa svete, prestávajú vyrušovať a sú disciplinované. Metóda skrátka funguje, keď jej dáte šancu. Keď dáte dokopy šesť detí, ktoré neposlúchajú, dáte im projekt, niečo zaujímavé, na čom majú pracovať, začnú poslúchať. Dieťa väčšinou neposlúcha preto, že je bystré a nudí sa. 

Vaša metóda sa používa v mnohých školách v Indii. Myslíte si, že je prenosná aj do rozdielnych vzdelávacích prostredí, napríklad do Česka?

Samozrejme. V Indii túto metódu používa množstvo škôl. Ale aj v mnohých západných krajinách sa pomocou nej učí. Moja kniha vyšla v dvojmiliónovom náklade. A aj v Česku je o ňu záujem. 

Polovica detí neplatí školné. Súkromná škola Loreto Sealdah, v ktorej ste polstoročie riaditeľkou, teda zadarmo učí chudobné deti. Ako sa k tomu postavili rodičia tých bohatých? Súhlasili?

Áno, dievčat z ulice je dnes v škole asi polovica a neplatia. Druhá polovica dievčat platí klasické školné. S rodičmi som na začiatku hovorila, vysvetlila im to a garantovala, že zachováme veľmi dobré akademické štandardy. Povedala som im tiež, že pokiaľ nesúhlasia, majú možnosť dať svoje dieťa do inej školy. Naša škola má totiž viac záujemcov, než koľko detí sme schopní prijať. Keď program pre chudobných začínal, žiadne z bohatých detí neodišlo.

Pomáhate deťom z ulice aj inak?

Mnoho detí, ktoré vonku nemajú nikoho, kto by sa o ne postaral, býva priamo v budove školy. Hovoríme tomu Rainbowhome (dúhový domov). Deti z ulice tak môžu v budove školy bývať a cez deň sa tam učiť. Aj tak by v noci ostala budova poloprázdna a nevyužitá. Dievčatá z ulice niekedy so sebou priviezli aj svojich malých bračekov, ktorí potrebovali, aby sa o nich postarala ich staršia sestra. Keď chlapci vyrástli a mali tak osem – deväť, začali viac hnevať svoje okolie, a tak museli prejsť do chlapčenskej školy. Vláda neskôr našu koncepciu dúhových domovov prijala a dnes ich už v Indii existuje pätnásť. Robím poradkyňu pri ich budovaní. Mám radosť, že vláda rozhodla, že založí ďalších desať domovov, pretože sú veľmi úspešné. Keď sa v lete vrátim do Indie, už ich tam bude spolu dvadsaťpäť. 

Kto dozerá na deti v dúhových domovoch? 

Všetky naše školy majú riadnych učiteľov, ktorí sú s deťmi cez deň. V noci deti spia v triedach a sú s nimi pracovníci neziskových organizácií. Tí sa o ne starajú od pol piatej poobede do pol desiatej ráno. Potom majú deti normálne vyučovanie. Deti sa snažíme viesť k samostatnosti, samy si upratujú i varia. 

Aký je záujem detí z ulice?

Obrovský. Ani zďaleka nemôžeme prijať všetky, musíme ich vyberať žrebom. Do našej školy sa tak dostane len jedno dieťa z dvadsiatich.

Aké výsledky ste za tých niekoľko desiatok rokov praxe dosiahli vo vašich triedach v Indii? 

Deti, ktoré nevedeli písať ani čítať sa to u nás naučili za jeden rok. Za tridsaťpäť rokov, kedy som bola riaditeľkou, sme nikdy nemali žiaka, ktorý by prepadal. Počas celej svojej učiteľskej dráhy som mala len jedno dievčatko, ktoré školu nezvládlo, a to len preto, že musela tvrdo pracovať aj doma. 

Dosiahli niektoré deti z ulice aj vysokoškolské vzdelanie? 

Väčšina detí z dúhových domovov ide nakoniec na vysokú školu a získa diplom. Majú veľmi dobré pozície v rôznych zamestnaniach. 

V Indii ste učili od roku 1956, za ten čas vašou školou prešlo niekoľko generácií detí. Ste s niektorými stále v kontakte?

Budúci rok to bude šesťdesiat rokov, odkedy som v Indii. Veľké množstvo  „mojich detí“ je už rodičmi alebo dokonca prarodičmi. S niektorými sa stále vídame. O týždeň ma čaká cesta do USA, kde sa stretnem s mojimi žiačkami, ktoré sa tam usadili. 

Páči sa vám, čo sme vybrali z nášho časopisu? Staňte sa naším čitateľom.

100000 komentárov k článku: “Ticho je na cintoríne, v triede má byť trma-vrma”

Your comment