DOBRÁ ŠKOLA - mesačník
 
Vieme o všetkom Viac
Inšpirujte sa Viac Podporujeme Viac

Občianskej odvahy nie je nikdy dosť

pridané 09.02.2016, autor Časopis DOBRÁ ŠKOLA pošli na vybrali.sme.sk

Učí dejepis a geografiu na považskobystrickom gymnáziu. Juraj Smatana je však aj aktivista, environmentalista a lokálny politik, lebo verí, že učiteľ má byť aktívnym občanom. Časť miestnej verejnosti popudila jeho snaha o lepšie riešenie diaľnice pri Považskej Bystrici. Vraj výstavbu zbytočne zdržiaval. Minulý rok zasa vyvolal pozornosť jeho zoznam propagandistických webov. On sa však nebojí ísť do konfliktu, keď sú v hre občianske práva a sloboda. O učení a potrebe verejnej angažovanosti učiteľov sa s ním rozprával Miro Pastorek.

Učiteľ, environmentalista, aktivista i lokálny politik – čo tieto oblasti spája? 

Pôvodným povolaním som elektrotechnik. Na geografiu a históriu som sa prihlásil až vo veku 26 rokov, čiže ako študent som bol starší než niektorí moji učitelia – asistenti. Pre učiteľstvo som sa rozhodol v duchu hesla ochrancov prírody: Prinúť svojho zamestnávateľa, aby ťa platil za záchranu Zeme. No a komunálna politika bola logickým vyústením občianskych aktivít. To, že sa učiteľ prírodovedných a spoločenskovedných predmetov venuje ochrane prírody a aktívnemu občianstvu, považujem za rovnako prirodzené, ako keď učiteľ hudby hrá v hudobnej skupine alebo učiteľ telocviku sám vo voľnom čase športuje. 

V minulosti na vás boli občania Považskej Bystrice nahnevaní za to, že ste svojím občianskym postojom zdržiavali výstavbu diaľnice.  

Predstava, že občianske združenie dokáže vlastnou silou 14 rokov blokovať takýto rozsiahly projekt, je mediálny mýtus. V skutočnosti naše aktivity zlepšovali vyjednávaciu pozíciu mesta Považská Bystrica a umožnili veľkorysejšie architektonické riešenie diaľnice aj lepšie odškodnenie občanov postihnutých výstavbou. Bola to vec základnej občianskej statočnosti žiadať dodržanie výsledkov environmentálnej štúdie, ktorá uprednostnila tunelový obchvat. 

Vaši bývalí študenti často spomínajú, že vo vyučovaní používate neortodoxný prístup. V čom spočíva? 

Nepoužívam žiadne zvláštne metódy a formy vyučovania. Občas zaradím nejakú simulačnú hru, ale na to často nie je dostatočný priestor. Skúšaniu a testovaniu venujem len nevyhnutne potrebnú časť hodiny, ťažisko kladiem na výklad a prípadnú diskusiu. Úlohou dejepisu je vyrozprávať mladým ľuďom veľké príbehy našej civilizácie. Toto rozprávanie sa však snažím maximálne priblížiť problémom, ktoré mladí ľudia každý deň vidia okolo seba. Veľmi rád používam dokumentárne filmy, zastavujem ich, komentujem a pýtam sa: Aký trik politik práve použil? Prečo ľudia takto zareagovali? Pamätáte si zo svojho života podobnú situáciu? Samozrejme, hojne využívam aktuálne, živé dianie v regióne na ilustráciu historických javov a nevyhýbam sa otázkam študentov. Tí, ktorí očakávajú, že im nadiktujem poznámky a oni mi tie isté slová vrátia pri odpovedi, bývajú sklamaní. 

Ako využívate pri výučbe svoje skúsenosti z lokálnej politiky? 

Na geografii ide hlavne o prehľad v oblasti územného plánovania, environmentálnej legislatívy, prístup k aktuálnej dokumentácii. No a pre hlbšie pochopenie dejín je veľmi prínosné sledovať tvorbu mocenských rozhodnutí, hoci len v malom. Nepodceňujme lokálnu politiku! Napríklad počas volebnej kampane v okresnom meste zažijete všetky finty a triky tajných služieb z obdobia studenej vojny. Snáď okrem atentátu pomocou otráveného dáždnika. Určite odporúčam kolegom a kolegyniam, aby sa uchádzali o volené funkcie vo svojom meste či obci. Je to aj jedna z ciest na zvýšenie spoločenskej váhy učiteľov stredných škôl. Kolegom zo základných škôl to zákon neumožňuje.  

Ako ste sa vlastne dostali k loveniu konšpirátorov a propagandistických webov?

Sociálne siete sú súčasťou môjho systému práce s informáciami, takže na nich trávim dosť času. Už v období pred ruským útokom na Ukrajinu som si začal všímať, že časť siete mojich známych zdieľa skreslené, dezinformačné správy či zmanipulované fotografie, v ktorých som ako dejepisár identifikoval silný propagandistický náboj. Tieto bludy prichádzali z pár desiatok webových stránok, ktoré som si registroval do priebežne dopĺňaného zoznamu, aby som nemusel vždy znovu upozorňovať, keď niekto zdieľal nezmysly z pochybných zdrojov – učiteľská choroba z povolania.

Aj vám niekto za tento záslužný počin poďakoval?

Pomenoval som tento jav a publikoval zistenia. Bolo mi veľkým zadosťučinením, keď mala moja amatérska práca odozvu aj v médiách ako BBC, Foreign Policy či JANES. Neformálne mi za ňu poďakovali aj ľudia z rezortu zahraničných vecí a bezpečnostných služieb Slovenskej republiky. Následne prišli ponuky na prednášky, besedy a mediálne výstupy. Žijeme v dobe, kedy vďaka informačným technológiám dokáže aj jednotlivec niekde z provincie zahýbať dianím. A práve učitelia sú profesijnou skupinou, ktorá by to mala využívať ako jedna z prvých.

Čo na tento váš postoj hovoria vaši študenti? Hádate sa s nimi ? 

Nikdy. Hádku so študentom považujem za znak profesionálneho zlyhania. Keď študent prejaví svoj nesúhlas s tvrdením učiteľa, je to cenná vec, znak jeho pozornosti a záujmu. Takéto polemiky vítam a študentov k nim povzbudzujem. Ak študent ustojí druhé kolo argumentov, automaticky mu dám jednotku za aktivitu, aj keby obhajoval tézy, s ktorými nesúhlasím. K spomínaným témam sa však študenti najčastejšie ozývajú po vyučovaní alebo cez sociálne siete. Niekedy aj roky po ukončení štúdia na našej škole. Vtedy si uvedomím vážnosť učiteľskej práce: keď sa vám po rokoch ozve bývalý študent, teraz už dospelý človek, aby si s vami vyjasnil nejakú, hoci aj náhodnú myšlienku, ktorú ste vyslovili počas vyučovania alebo ktorú od vás počul v médiách.

Máte medzi študentmi sympatizantov konšpirácií a nedemokratických režimov? Ako s nimi diskutujete? Snažíte sa ich obrátiť? 

Dnešní gymnazisti už netrpia získaným sentimentom, nostalgiou ku komunistickému režimu, ktorá je záťažou generácie ich predkov. Sú tiež dostatočne inteligentní, informovaní a šikovní na to, aby ich lákala predstava nejakého diktátora, ktorý sa o nich postará. Takže narážam len na bežné predsudky. Poviem príklad. V jednej z nižších tried osemročného gymnázia sme na geografii Slovenska preberali národnostné menšiny. Keď som sa dostal k Rómom, spomedzi študentov, vlastne ešte detí, sa ozvala veta o špinavých zlodejoch. A súhlasné zašumenie značnej časti triedy. Okamžite som sa stopol, pretože by som ich síce mohol napomenúť, ale bolo mi jasné, že to ku mne doľahla ozvena z ich obývačiek, kde si oco alebo mama podobne uľavovali pri sledovaní televíznych správ. A tak som deťom položil otázku: Čo by sme s tým mali robiť? Zdvihla sa vlna návrhov: No predsa do pracovných táborov! Vyviezť na ostrov! Sterilizovať! Zakázať vstup! Kopať kanály! Odpratať z republiky! V miernom šoku som návrhy zapisoval na tabuľu. Tá už bola skoro celá popísaná, keď sa ozvalo: Možno by sme mohli skúsiť aj ich vzdelávanie. Začať od malých detí. Spýtal som sa: Čo z toho, čo je tu napísané, nerobil Adolf Hitler? Okrem vystreľovania na Mars všetko. 

Zdá sa, že hodina dopadla dobre.

K Čechom, Rusínom a Ukrajincom sme sa už tú hodinu nedostali. Neľutujem však, pretože žiaci pochopili pomýlenosť princípu kolektívnej viny. Čelili otázke, či by sa oni sami dokázali dostať na gymnázium, keby sa narodili v osade. Obyvatelia Slovenska nenávidia ľudí, ktorí im ukradnú pol vrecka zemiakov, ale tolerujú tých, ktorí im ukradnú miliardu eur z eurofondov. Ba dokonca ich volia! 

Nedávno obleteli médiami vaše fotky v zástere z Babysitting Day. Mala akcia podporu vedenia a ako ju vnímali študenti? 

Vedenie školy nemalo dôvod do protestu zasahovať, keďže nešlo o štrajk a všetci učitelia, ktorí sa doň zapojili, si dali pozor na dodržanie pracovno-právnych predpisov. Samozrejme, skôr než som si zásteru navliekol, som študentom vysvetlil, že cieľom tohto gesta je komunikovať s verejnosťou skutočnosť, že učitelia sú u nás na úrovni nekvalifikovaných opatrovateliek v domácnosti. Potvrdením mojich slov bolo, keď študenti uvideli mediálny dosah takejto nízkorozpočtovej akcie. Oveľa zaujímavejší však bol príklad štyroch mojich kolegov a kolegýň, ktorí zorganizovali tlačovú konferenciu, na ktorej predstavili projekt velkaprestavka.sk. Jeho výsledkom neboli len reportáže v hlavnom spravodajskom čase, ale aj stovky e-mailov ministrovi školstva a vytvorenie webovej stránky s kvalitným prehľadom problémov trápiacich naše školy. Pre našich žiakov boli tieto skúsenosti určite prínosnejšie než nejaká teoretická hodina mediálnej výchovy. 

Protesty sa z času na čas opakujú, ale zdá sa, že v školstve sa nič k lepšiemu nemení. Čo si sľubujete od tých aktuálnych?

Učitelia dosiahnu presne to, čo si zaslúžia. Sme predsa stotisícová zamestnanecká skupina, zložená zo vzdelaných ľudí s každodenným, inštitucionalizovaným prístupom k veľkému počtu ľudí. Vláda si z nás môže robiť handru len dovtedy, kým sa budeme za handry považovať my sami. A kým budú rodičia považovať za normálne, že im štát na pol dňa vyvlastňuje deti a tento čas nenapĺňa primeranou kvalitou. Buď učitelia uspejú, alebo sa spoločnosť prepadne do stagnácie a úpadku. Neexistuje úspešný štát, ktorý by investoval do školstva tak málo ako Slovensko.

Kedysi ste na blogu označili postoj, že politika do školy nepatrí, za nemorálny. Mení sa to s príchodom mladých učiteľov? 

Nemôžeme sa spoliehať len na generačnú výmenu. Raz ma jedna študentka upozornila: Všimla som si, že vy, ktorí ste zažili komunizmus, ste takí úprimne pobúrení, keď hovoríte o korupčných kauzách, tunelovaní verejného majetku, neférovom obohacovaní sa. Lenže naša generácia o takých prípadoch počúva od detstva, považuje ich za samozrejmé. Pre nás je len otázkou, ako sa k takej šanci dostať, pretože ak to nevyužije jeden, urobí to niekto druhý. Občianska odvaha za posledné štvrťstoročie zlacnela. Žiadna politická strana už vás a vašu rodinu nedokáže dusiť po celé generácie. Odvážnych ľudí je však v populácii stále približne rovnaké percento. Prebiehajúce učiteľské protesty majú aj ten význam, že sa v nich učitelia na vlastnej koži oboznamujú s najdôležitejšími zákonmi, s metódami občianskej participácie, s vedením kampaní a komunikáciou s médiami. To sú veci, ktoré by sa mali systematicky učiť v škole. 

Kritizujete učiteľov za to, že rezi­g­novali na ovplyvňovanie verejnej mienky. 

Mám veľké šťastie na viacerých kolegov, s ktorými si osobne aj názorovo rozumieme a pre ktorých verejné pôsobenie nekončí s pracovnou dobou. Vedenie školy to akceptuje. Veď platná legislatíva k takýmto aktivitám učiteľov priamo vyzýva. 

Páči sa vám, čo sme vybrali z nášho časopisu? Staňte sa naším čitateľom.

100000 komentárov k článku: “Občianskej odvahy nie je nikdy dosť”

Your comment