DOBRÁ ŠKOLA - mesačník
 
Vieme o všetkom Viac
Inšpirujte sa Viac Podporujeme Viac

Odmeny a tresty do školy nepatria

pridané 12.01.2016, autor Časopis DOBRÁ ŠKOLA pošli na vybrali.sme.sk

Psychologička žijúca v Prahe, no jej aktivity dobre pozná odborná aj širšia slovenská verejnosť. Jana Nováčková je spoluautorkou jednej z najpredávanejších kníh o komunikácii Rešpektovať a byť rešpektovaný (P. Kopřiva – J. Nováčková – D. Nevolová – T. Kopřivová, 2005). Už aj na Slovensku existuje lektorská skupina R + R, ktorá prešla dvojročným výcvikom priamo u nej. Dobre známa je aj séria článkov Mýty ve vzdělávání. Jej myšlienky sú pokrokové, často provokatívne, no opierajú sa o súčasné výskumy mozgu a učenia. Venuje sa lektorovaniu učiteľov i rodičov. Spoločnosť EDUin ocenila jej prínos pre vzdelávanie uvedením do Auly slávy. Je odporcom trestov, odmien a súťaží. Rozhovor viedla Martina Sondej Hosťovecká.

Každý prvák čakateľ sa teší do školy. Kam sa po pár mesiacoch stratí jeho nadšenie? 

Náš mozog potrebuje vidieť vo veciach aj v našej vlastnej aktivite zmysel. Tento princíp fungovania nášho mozgu má už v prvej triede vážne nedostatky. Veta: raz sa ti to v živote bude hodiť nedáva dieťaťu zmysel. Deti majú vo svojom vnútri nastavený program svojho vývinu. Aby sa realizoval, potrebujú k tomu vonkajšie podnety. Škola je paradoxne prostredie chudobné na ich pestrosť. Škola potom na vykompenzovanie svojich nedostatkov používa nástroje vonkajšej motivácie, ako napríklad známky.

Škodí tradičná škola deťom?

Áno. V niečom všetkým deťom, v niečom každému dieťaťu inak. Všetkým deťom škodí nuda. To, že sa musia učiť veci, ktoré im nedávajú zmysel, škodí im nedostatočné napĺňanie základných ľudských potrieb nedostatkom pohybu a pocitu bezpečia. Všetkým škodí tzv. skryté kurikulum, ktoré ich učí, že na všetko je jedna správna odpoveď, čiže nerozvíja kritické myslenie. Učí ich tiež, že súťaž je viac ako spolupráca, že v triede je vždy autorita, ktorá vyrieši všetky konflikty, že nemajú vplyv na to, čo sa ich týka a že je to tak v poriadku, že ak som silnejší, môžem si dovoliť veci, ktoré sú všeobecne považované za nedobré. 

Takýto stav je asi zdrojom veľkých frustrácií.

Veľká časť detí má frustrovanú základnú ľudskú potrebu úspechu a prijatia. Deti sa samy veľmi podceňujú. Poškodenie vidím aj vo veľmi obmedzenom priestore pre rozvoj komunikácie, sociálnych zručností, pre poznanie svojich individuálnych odlišností, ktoré by sa mali rozvíjať. Dalo by sa pokračovať.

Ktoré sú najčastejšie mýty týkajúce sa školy?

Začína to tým, že veľa ľudí vie veľmi málo o procesoch učenia a ešte menej o vývinovej psychológii. Myslia si, že učenie je v podstate násilná činnosť, ktorá nikoho ani baviť nemôže. A keďže je evidentné, že človek pre svoj život potrebuje vedomosti a zručnosti, je treba deti v ich vlastnom záujme k tomu učeniu prinútiť:  veď ony nám za to raz poďakujú. Tento mýtus vychádza zväčša z vlastnej skúsenosti so školou, takže ak dieťa škola nebodaj baví, je to dokonca podozrivé – určite sa tam iba hrajú a neučia sa. Súvisí to s mýtom, že na stres v dospelom živote najlepšie deti pripravíme, ak ich budeme stresovať odmalička a škola je k tomu nanajvýš vhodné miesto. Lenže všetky výsledky výskumov mozgu hovoria jasnou rečou – stres a učenie nejdú dokopy.

A vie dieťa samo posúdiť, čo je preň dobre? 

Ďalší mýtus je v názore na dieťa ako na nesvojprávnu, nekompetentnú bytosť, ktorú treba neustále viesť, riadiť a kontrolovať – jednoducho treba, aby dieťa poslúchalo. No málokto by asi chcel, aby jeho dieťa bolo poslušným stvorením aj v dospelosti. Mýtus je vo viere, že sa z poslušnosti zrazu stane zodpovednosť. Poslušní občania sú snom každého diktátora.

Odmietate výchovu založenú na poslušnosti, manipulácii a prijímaní hotových riešení. Akú alternatívu ponúkate miesto toho?

Rešpektujúci prístup k dieťaťu. Inými slovami demokratickú výchovu. Treba mať ale jasno v pojmoch. Demokratická výchova nie je voľná výchova, nie je to bezbrehosť, nie je to anarchia, kedy si dieťa robí bez akýchkoľvek mantinelov čo chce. Takáto voľná výchova poškodzuje dieťa rovnako ako tá autoritatívna. Autoritatívna výchova je založená na moci a represii, demokratická výchova nie je kompromis medzi autoritatívnou a voľnou výchovou, ako si stále veľa rodičov a učiteľov myslí – je to iný princíp výchovy, iná kvalita.

Prečo ešte v 21. storočí na väčšine škôl prebieha frontálna výučba? 

Ak sme presvedčení, že všetky deti sa majú naučiť v rovnaký čas rovnaké veci, potom je transmisívna metóda veľmi efektívnym nástrojom k dosiahnutiu tohto cieľa. Už všeobecný súhlas s tým, že treba rozvíjať aj tzv. soft skills, je pokrokom, no východisko o rovnakom obsahu pre všetkých spochybňuje len málokto. Testovanie detí, porovnávanie škôl, to všetko pochádza z prijatia tohto východiska, a teda frontálna výučba je potom celkom osvedčený a spoľahlivý nástroj.

Učitelia často používajú známky ako zdroj vonkajšej motivácie. Čo je na tomto systéme odmien a trestov zlé? 

Učia deti účelovému správaniu – urobím to, ak sa vyhnem nepríjemnosti alebo niečo za to dostanem. Ak mi nikto ničím nehrozí ani nič nesľubuje, tak to robiť nebudem. Vonkajšia motivácia degraduje požadovanú činnosť len na nástroj, na ktorom vlastne nezáleží, nemá sám o sebe veľkú hodnotu. Dieťa má však dostať spätnú väzbu, no vždy hodnotíme len odvedenú prácu a nie osobu žiaka.

Prečo sme ako spoločnosť dopustili akceptovanie faktu, že deti škola nebaví, prípadne že v nej zažívajú permanentný stres? 

Jednu príčinu by som videla v nevedomosti, v neinformovanosti. Je tu však ešte ďalšia príčina. Často počuť vety v zmysle: absolvoval som klasickú školu a som v pohode, je zo mňa slušný človek. Je ťažké si priznať, že som bol o niečo ochudobnený. A ak som aj bol, tak s tým už nič nenarobím. V podstate sme gramotná spoločnosť, ekonomická úroveň nášho života je objektívne celkom dobrá. Na tom má vzdelávací systém nepochybne veľkú zásluhu. Tie vyššie zmienené nedostatky, ako nuda a stres v škole, sa všeobecne berú ako nutná daň, niečo ako vedľajšie účinky lieku, ktorý nás zbaví nejakého zdravotného problému. Napríklad odmeny a tresty fungujú pomerne okamžite. To, že dieťa už veľa vecí nebaví, že čo mu neprikážete, samo nespraví, že dieťa za odmenu urobí aj ináč neprijateľné veci – to sa do súvislosti nespája, lebo je tam už dosť veľký časový odstup, to sa nestane okamžite. 

Toľko ospevujeme fínske školstvo, ale pokiaľ sa pozrieme do štátnych škôl, viac pripomínajú tie ázijské, založené na drile a súťažení. Prečo sa považuje výhra za niečo cennejšie ako spolupráca? 

Neviem, či učitelia považujú výhru ozaj za cennejšiu, ale je pravda, že si súťažami v triede veľmi uľahčujú prácu. Väčšinu detí na súťaže ľahko nachytáte, pretože každý človek má prirodzenú potrebu byť úspešný. Ak deťom pripravíme situáciu, že ich úspech bude závisieť na neúspechu druhých, pôjdu do toho. Len malej časti sociálne citlivých detí je nepríjemné, že niekto iný je smutný, pretože prehral. Porovnávanie navyše vedie k zhoršeniu vzťahov medzi deťmi.

V školách sa ale súťaží stále – kto rýchlejšie vypočíta stĺpce príkladov, kto bez chyby napíše diktát, kto prečíta viac kníh. 

Súťaže a akékoľvek iné verejné porovnávanie sú nástrojmi vonkajšej motivácie. Samozrejme, v živote sú situácie, kedy treba vybrať v prospech skupiny toho, kto má schopnosti a vlastnosti, ktoré pomôžu danej úlohe či skupine. Ale to nie je samoúčelná súťaž. Aby sme mohli vybrať toho najvhodnejšieho človeka na nejakú úlohu, naozaj nie je nutné, aby deti v triede stále súťažili. Keď sa pozrieme okolo, tak na svete je mnoho vážnych problémov, no žiadny nie je riešiteľný súperením, ale spoluprácou a dobrou komunikáciou. A na to škola, bohužiaľ, nie je zameraná. 

Je funkcia učiteľa v triede potrebná? 

Výskumy ukázali, že deti sa vedia učiť veľmi efektívne aj samy. Pre kvalitné učenie by si mali deti o spôsoboch svojho učenia rozhodovať tiež samy. Dúfam, že v budúcnosti sa k tomu dospeje.

Aké by mali byť podľa vás osobnostné predpoklady učiteľa?

Za najzákladnejší predpoklad považujem rešpektujúci postoj k deťom. Od toho sa odvíja voľba nástrojov vo vyučovaní. Učiteľ s týmto postojom sa bude snažiť vytvárať pravidlá spoločne s deťmi a ony budú ochotné ich dodržiavať. Bude používať kooperatívnu metódu učenia, bude s deťmi diskutovať a bude im zdôvodňovať, ak jeho konečné rozhodnutie bude nakoniec iné. Mocensky orientovaný učiteľ má predstavu, že všetko musí pripravovať, mať pod kontrolou a aj riešiť len on sám. To je veľmi stresujúce.

A aká má byť úloha rodičov, aby sa v školstve niečo podarilo zmeniť?

V Čechách rastie nespokojnosť s tradičným školstvom. Dosť dlho boli práve rodičia konzervatívnejší než učitelia, požadovali známky, aj keď učitelia chceli slovné hodnotenia. Mení sa to ale veľmi pomaly. Základ vidím v osvete.

Viac informácií o kurze Rešpektovať a byť rešpektovaný (R + R) na Slovensku nájdete na www.respektovanie.sk alebo kontaktujte priamo konzultantku vo výchove pani Radku Rendošovú – r.jasova@gmail.com

Páči sa vám, čo sme vybrali z nášho časopisu? Staňte sa naším čitateľom.

100000 komentárov k článku: “Odmeny a tresty do školy nepatria”

Your comment