DOBRÁ ŠKOLA - mesačník
 
Vieme o všetkom Viac
Inšpirujte sa Viac Podporujeme Viac

Smutná pravda o stredoškolskej odbornej činnosti

pridané 07.01.2016, autor Časopis DOBRÁ ŠKOLA pošli na vybrali.sme.sk

Akým smerom sa uberá už roky naša SOČ v porovnaní s tou českou? 

Prvotným impulzom na napísanie článku bolo rozhorčenie. SOČ sa venujem už pätnásť rokov, no tohtoročné pokyny obsahovali mimoriadne sporný bod: „Podmienkou zaradenia práce do súťaže SOČ je jej originalita. Súťažiaci čestne vyhlási, že túto prácu neprihlásil a neprezentoval v žiadnej inej súťaži. Po zistení, že sa súťažiaci zúčastnil s tou istou prácou viacerých súťaží, bude diskvalifikovaný...“ To, že práca súťaží vo viacerých typoch súťaže znamená, že nie je originálna? Slovo originálny znamená pôvodný, jedinečný, svojský. Prezentáciou vo viacerých súťažiach teda práca stráca svoju pôvodnosť? Kto má Oscara nepôjde do Cannes? A čo presne znamená tá istá? Existuje nejaká miera či percento na vyjadrenie totožnosti? 

Na chvíľu som zaváhala, či sa do súťaže za daných podmienok vôbec pustím. Zvažovala som, či je SOČ prínosná alebo je to dinosaurus, ktorého vytlačia dynamickejšie ponuky. Rozhodla som sa hľadať argumenty za a proti analýzou a komparáciou.

Dinosaurus? 

Stredoškolská odborná činnosť vznik­la v roku 1978. Mala sa stať výkladnou skriňou socialistického školstva. Po roku 1989 boli snahy označiť ju za prežitok bývalého režimu a zrušiť ju. Na jej obranu sa ale postavili učitelia, ktorí ju považovali za prípravu na samostatnú vedeckú činnosť svojich študentov. A tak súťaž prežila. Len jej ekonomické zabezpečenie sa zhoršovalo. 

Posledným spoločným česko-slovenským ročníkom bol ten pätnásty v roku 1992/93. Je zaujímavé porovnať niektoré aspekty súťaže na Slovensku a v Čechách dnes. Hľadala som príklady dobrej praxe u susedov.

Rozdiel prvý: všetko je na
webe – všetko je na tebe

V Čechách má súťaž vlastnú webovú stránku www.soc.cz. Je prehľadná, ľahko sa v nej orientuje, informácie sú podávané stručne. Obsahuje množstvo rubrík, od noviniek pre aktuálny ročník, cez e-časopis SOČ-kár, metodické rady až po archív, ktorý obsahuje súťažné práce zo všetkých odborov za posledných 10 rokov (aj s praktickým návodom, ako v prípade potreby súťažnú prácu citovať).

Ako je to na Slovensku? Súťaž nemá vlastný web. Informácie nájdeme na viacerých stránkach – IUVENTA, ŠIOV... človek sa však musí preklikať cez rozraďovače, a teda by mal mať odhad, kde informácie hľadať, napr. www.siov.sk/index.php/sk/projekty-a-aktivity/prioritne-cinnosti/soc-2.

Jednou z najťažších úloh je nájsť vhodnú tému. Môže si ju navrhnúť samotný študent – to ale býva menej častý prípad. Tému môže kreovať učiteľ, ale ak má každoročne prác niekoľko, môže mu dôjsť inšpirácia. 

U susedov to funguje následovne – voľné témy aj s možnými konzultantmi sú na webe. Aj pracovníci Akadémie vied a vysokých škôl ponúkajú okruhy tém a možnosť konzultácií, na webe sú pre SOČ-ku zriadené aj konzultačné strediská. 

A výber tém na Slovensku? Odporúčanie z metodickej príručky znie: „Odbornú pomoc odporúčame hľadať v prvom rade u svojho učiteľa odborného predmetu, prípadne požiadať metodika SOČ v škole o kontakt na pracovníka vysokej školy, výskumného ústavu, nejakej firmy alebo inštitúcie, ktorá sa zaoberá danou problematikou.“ Avšak tieto kontakty musí metodik zabezpečiť sám.

Rozdiel druhý:
nemí spoluautori  

Už niekoľko rokov mám vážny problém pri vedení tímových prác. Dôvodom je jedno z ustanovení slovenskej SOČ: „...prácu obhajuje ústne len jeden autor, poverený autorským kolektívom, na prihláške uvedený prvý v poradí, a to aj v prípade kolektívnej práce... Účasť spoluautorov je dobrovoľná, akékoľvek nároky súvisiace so zabezpečením účasti (ubytovanie, strava, doprava) si spoluautori zabezpečujú individuálne a na vlastné náklady.“ V školách málo podporujeme tímového ducha, hoci v pracovnom živote bude väčšina našich študentov zaradená do pracovného kolektívu. Aký zmysel má budovať tím, sledovať jeho dynamiku, tešiť sa zo spoločnej práce, ak vo finále bude jeden hviezda a ostatní len nemý komparz v pozadí? Má tento prístup aj nejaké iné opodstatnenie, než šetriť financie? 

Oveľa zrozumiteľnejšie a férovejšie sa mi zdá nasledovné usmernenie: „Kolektiv autorů může mít nanejvýš tři členy. Každý autor v přihlášce uvádí svůj autorský podíl na vzniku práce... K omezení velikosti autorského kolektivu jsou dva důvody. U větších kolektivů se obtížněji určuje podíl jednotlivých autorů na zpracování práce. Kromě toho všechny navazující mezinárodní soutěže mají autorský kolektiv omezen na tři členy a práce většího autorského kolektivu by tak musely být automaticky z účasti v zahraničních soutěžích vyřazeny.“ Pri SOČ v ČR spoluautori vystupujú ako tím počas celej súťaže. No čo ak je víťazný tím zložený zo žiakov rôznych škôl? Ktorej z nich pripísať podiel a aj v rankingu prislúchajúce body? Pokiaľ sa taký tím vyskytne v slovenskej súťaži, body automaticky získava škola, z ktorej je hlavný autor. V českej súťaži sa samotní študenti majú možnosť rozhodnúť, ktorú školu reprezentujú. Odporúčanie hovorí: zvoliť si tú, ktorá im poskytla najväčšiu mieru podpory.

Rozdiel tretí:
transparentnosť  

Hlavne po krajských kolách SOČ sa nájde veľa diskusných fór, v ktorých žiaci vyjadrujú vysokú mieru frustrácie z priebehu súťaže a hodnotenia poroty. K transparentnosti iste neprispieva fakt, že v porote často sedí učiteľ – konzultant, ktorého žiak obhajuje prácu. Štatút slovenskej súťaže to umožňuje. Na Slovensku nemáme spracovaný Kódex porotcu SOČ. Ten český o konflikte záujmov hovorí nasledovne: „V případě, že člen odborné poroty je zároveň konzultantem soutěžní práce v daném oboru, případně učitelem soutěžícího, nebude se účastnit závěrečného hodnocení této práce.“ 

K väčšej transparentnosti hodnotenia by prispelo určite aj zverejnenie archívu prác. Často aj nadpriemernú prácu žiak neodprezentuje najlepším spôsobom. Zároveň by to pomáhalo odhaľovať prípadných plagiátorov. Za zváženie by stálo aj dodatočné odobranie ocenenia a vylúčenie zo súťaží na nasledujúci školský rok.

Je ešte jeden príklad dobrej praxe, a tým je slovenská súťaž EUSTORY o novodobej histórii. Jej porotcovia do hárku vpisujú slovné hodnotenie a bodové zrážky. Každý súťažiaci a konzultant majú právo po súťaži získať skeny oboch hodnotení. Aj toto je cennou spätnou väzbou. 

Občas sa napriek maximálnej snahe poroty o objektívnosť nedá vyhnúť protestu zo strany súťažiacich. V slovenskej verzii SOČ protest veľkú šancu nemá. Pokyny hovoria: „Podnet môžu správne posúdiť iba členovia príslušnej odbornej hodnotiacej komisie v danom súťažnom odbore, v danom súťažnom kole v deň konania súťaže. Rozhodnutie OHK je v príslušnej súťažnej prehliadke nemenné a konečné.“ Protestovať teda môžete len u tej istej komisie, proti ktorej protestujete. 

V Českej súťaži sú možnosti viac otvorené: „Pokud má soutěžící výhrady k regulérnosti průběhu soutěže, má právo se odvolat k příslušné komisi SOČ, případně ke komisi o stupeň vyšší.“

Rozdiel štvrtý:
propagácia a ocenenia 

V susedných Čechách na mňa pomerne premyslene pôsobí propagácia súťaže, jej medializácia a zviditeľňovanie víťazov. Usporiadateľ v septembri zverejňuje brožúru SOČ, približne v tom čase vychádza aj bilancujúce číslo časopisu SOČ-kár s príbehmi úspešných riešiteľov. Elektronická verzia brožúry je na webe. Súbežne s ňou prichádza aj graficky pekne spracovaný plagát. Česká SOČ má aj svoj profil na Facebooku. Pocit výnimočnosti víťazom dodáva množstvo nadväzujúcich ocenení (Heyrovského cena, nominácie na zahraničné akcie...) a tiež pozornosť médií.

Čo si pamätám, propagácia súťaže v našej škole sa robila na kolene. Informačné plagátiky sme si vyrábali sami, úspešní riešitelia pomáhali robiť nábor a okrem pár správ o aktuálne prebiehajúcej súťaži, napríklad v rádiu, sa o víťazoch SOČ človek veľa nedozvie. 

Ešte som objavila jeden výrazný a pálčivý rozdiel medzi dvoma bratskými súťažami: a to veľká podpora SOČ zo strany Ministerstva školství, mládeže a tělovýchovy a Národního institutu pro další vzdělávání (NIDV). Čo asi najviac môžu naši riešitelia českým spolužiakom závidieť, sú Letné školy mladých talentov v Brne, Talentcentrum národního institutu pro další vzdělávání, vedecké konferencie, napríklad Vědění mladým alebo program Otevřená věda. Mám dojem, akoby v Čechách ani neexistovala súťaž, pred ktorou nedostanú žiaci inštruktáž „ako na to“. 

Má teda SOČ u nás ešte význam? Myslím si, že SOČ na slovenských školách význam má. Presviedčajú ma o tom aj moji študenti, ktorí účasť na súťaži hodnotia ako jednu z najcennejších skúseností, ktoré im stredná škola dala. Mnohých formovala profesionálne a viacerí sa témam zo SOČ-ky venujú aj na vysokej škole. 

Zuzana Kohútová

Páči sa vám, čo sme vybrali z nášho časopisu? Staňte sa naším čitateľom.

100000 komentárov k článku: “Smutná pravda o stredoškolskej odbornej činnosti”

Your comment