DOBRÁ ŠKOLA - mesačník
 
Vieme o všetkom Viac
Inšpirujte sa Viac Podporujeme Viac

Jana Cviková: Rodové stereotypy si neuvedomujeme

pridané 02.12.2015, autor Časopis DOBRÁ ŠKOLA pošli na vybrali.sme.sk

Múdra a rozvážna žena s iskričkou rebelantstva nevyhnutnou na to, ak sa chce niekto venovať veci takej neslýchanej ako feminizmus. Jana Cviková spoluzakladala v 90. rokoch vzdelávaciu a vydavateľskú organizáciu Aspekt a rovnomenný feministický kultúrny časopis, prvý tohto zamerania v bývalom Československu. Je editorkou, autorkou a spoluautorkou viacerých kníh, prekladá z nemčiny a pôsobí aj v Ústave svetovej literatúry SAV. O rodovej problematike v našich školách sa s ňou v Aspekte v milej spoločnosti troch mačiek a kocúrov rozprávala Lenka Kunová.

Kým začneme hovoriť o rodových štúdiách, mali by sme si ujasniť ich hlavné pojmy pohlavie a rod. 

Pod pohlavím rozumieme to, čím je človek biologicky vybavený, a pod rodom rozumieme sociálne alebo kultúrne pohlavie, teda to, čo sa na človeka nabaľuje v procese socializácie. Napríklad že očakávame, že chlapček bude silný a dievčatko pekné. 

A práve toto rozlišovanie rodu vnímajú rodové štúdie ako problém.

Nie rozlišovanie rodu, ale rodovú nerovnosť a spoločenské hierarchie, ktoré z toho vyplývajú. Preto hovoríme o rodových stereotypoch v negatívnom význame. Keď máme od začiatku predstavu, ako sa má správať dievčatko a ako chlapček, podľa toho im aj vytvárame priestor. Potom sa môže stať, že nebudeme dostatočne dbať na ich individuálne možnosti, že nezistíme, v čom by sa v živote našli, ale predurčíme to vopred cez svoje stereotypné videnie, často neúmyselne, keďže spoločnosť nás takto socializovala. Mnohé, aj symbolické významy, ktoré sa spájajú so ženským rodom, sú vnímané ako negatívne, a tie, ktoré sa spájajú s mužským rodom, ako pozitívne, preto je otázne, či striktné rozlišovanie ženskosti a mužskosti je naozaj neškodné. Keď povieme: Nebuď baba, asi to znamená, že byť babou je čosi nežiaduce. 

Alebo pochválime výrokom, že niečo má gule.

Keď sme zakladali časopis Aspekt, jedna kolegyňa pochválila poviedku druhej slovami: Naozaj to má gule. 

Takže ani feministky nie sú imúnne voči stereotypom.

Určite nie, takisto sa socializujeme v tomto prostredí. To, čo rodové štúdie prinášajú, alebo čo priniesli mne, je možnosť uvažovať, ako sa utvárala moja ženskosť a moja predstava o tom, čo znamená byť ženou alebo mužom. Prinieslo mi to omnoho kritickejší pohľad na spoločnosť, ale cítim sa aj omnoho menej bezmocná. Viem interpretovať omnoho viac javov pri výchove svojho dieťaťa, ale aj pri práci s učiteľkami, učiteľmi, študentkami a študentmi. Zvažujem svoje kroky, či sa nesprávam zvýhodňujúco voči chlapcovi alebo dievčaťu. Ide o sebareflexiu a sebakritickosť. 

Existuje na slovenských školách rodová nerovnosť?

Zisťovali sme to v rámci nášho projektu ruzovyamodrysvet.sk. Počas rozhovorov vo fokusových skupinách s učiteľmi a učiteľkami dochádzalo až k tragikomickým situáciám, pretože učiteľky matematiky samy hovorili o tom, že chlapci sú lepší. A až potom ich jedna upozornila: No veď aj my sme dievčatá. 

V čom konkrétne spočívajú rozdiely v prístupe k žiakom a žiačkam?

Napríklad výchova dievčat smeruje k tomu, že budú matky, ale výchova chlapcov nesmeruje k tomu, že budú otcovia. Ak táto spoločnosť trvá na tom, že ro­dina je dôležitou súčasťou nášho ži­vota – a ja s tým súhlasím s dodatkom, že akceptovať treba rôzne formy rodiny – potom je rovnako dôležité vychovávať k tejto hodnote chlapcov ako dievčatá.

Pristupujú učitelia inak k chlapcom ako k dievčatám?

Tolerancia vulgarizmov je omnoho nižšia u dievčat ako u chlapcov a dievčatá sa nasadzujú, aby disciplinovali chlapcov v triede. Ak to tak vedome či nevedome robíme, zneužívame dievčatá a chlapcov pozbavujeme  zodpovednosti za vlastné správanie, čiže ich tiež poškodzujeme. Dievčatá dostanú rýchlejšie horšiu známku zo správania. Stal sa prípad, keď žiaci dostali za sexuálne zneužívanie svojej spolužiačky dvojku a inde dievča dostalo trojku za nejakú banalitu.

Našli ste rodové stereotypy v ŠVP?

Nedá sa ukázať prstom na niečo konkrétne, iba povedať, že tam niečo nie je. Hovorí sa tam o rovnosti muža a ženy, pričom formulácia v jednotnom čísle poukazuje skôr na súkromnú sféru, no zostáva to len v deklaratívnej rovine, pretože na úrovni konkrétnych krokov sa nič ďalej nerieši. Školy zväčša nemajú takú prípravu, aby zohľadnili osobitne otázku rodovej rovnosti, ak tam práve nemajú osobnosť, ktorej na tom záleží. Napríklad činy významných žien v histórii, ako sufražetiek, sú aj v škole často brané ako čosi nedôležité, nevážne alebo dokonca negatívne. 

Nakoľko môže rodové povedomie detí ovplyvniť práve škola?

Škola nie je všemocná, ale to, čo môže urobiť, je otvárať nás. Môže nám klásť kritické otázky, učiť nás sebareflexii a kriticky myslieť, čo nie je práve vyhranenou vlastnosťou spoločnosti na Slovensku. Čo sa týka rodovej identity, tam je určite silnejšia rodina. Ale rovnako nie je všemocná ani vševinná iba ona, dieťa sa predsa socializuje v širšom prostredí.

Viaceré prieskumy ukazujú, že dievčatá na základných školách majú na vysvedčeniach lepšie známky ako chlapci, hoci ich vedomosti nie sú podľa výsledkov testov lepšie, a to najmä v matematike. Čím si to vysvetľujete?

Dievčatá sú často hodnotené za správanie. Ak sú poslušné, tak sa to u tých, ktoré spolupracujú podľa očakávaní, premieta do známky. U dievčat je viac cenená konformita, zato u chlapcov nonkonformnosť. Je otázne, či sa to potom prejaví tak, že vedia niečo vyriešiť ľahšie. Možno áno. Ale čo sa vlastne dozvieme z toho, že dievčatá sú lepšie známkované? Chlapci sú školsky menej úspešní, ale potom na trhu práce sa to otočí. Neexistuje korelácia medzi školskou úspešnosťou a úspešnosťou v zamestnaní, ale to nutne nehovorí o tom, že ženy sú horšie v zamestnaní. To hovorí o tom, ako je školský systém zle nastavený. 

Ak sú dievčatá v škole úspešnejšie, neznamená to, že ich zvýhodňuje?

Skôr si myslím, že ich znevýhodňuje. Čím ich pripravuje na život? Hoci ich vlastne pripravuje na to, že budú menej zarábať a že budú robiť viac zle zaplatenej alebo neplatenej práce.

Čo si myslíte o koedukačnom modeli, keď sa vzdelávajú dievčatá aj chlapci spolu?

Považujeme ho za samozrejmý, ale nereflektujeme jeho výhody a nevýhody. Na rovnosť vo vzdelávaní nestačí len to, že vytvoríme zmiešané triedy. V triede mojej dcéry na osemročnom gymnáziu mali nástenky chlapčenskú a dievčenskú stranu. Na tej chlapčenskej boli vyslovene sexistické obrázky žien, na tej dievčenskej obrázky rôznych situácií zo života. Vždy som brojila proti autoritárskej výchove, ale začínam sa pýtať, či ľahostajnosť nie je omnoho horšia. Ak mi je ľahostajné, že dievčatá sú v zastrašujúcom a sexistickom prostredí, tak to nie je v poriadku. Môžeme namietať, že v triede je viac dievčat ako chlapcov, ale je otázne, či len kvantita určuje povahu toho prostredia. Ukazuje sa, že nie. A tiež: prečo vzniká segregácia nástenky alebo celého priestoru? Prečo nevedia spolupracovať? Toto sú rovnako dôležité otázky ako to, či deti vedia odmocňovať. 

Pozostatok oddeleného vzdelávania máme doteraz na telesnej výchove.

Tam sa dá zvažovať, kedy je to funkčné a kedy nie. U nás však de facto existuje skrytá segregácia v rôznych predmetoch či na niektorých školách. Nech už by to bolo akokoľvek s našimi východiskovými schopnosťami, nech by dievčatá aj mali lepšie predpoklady pre čítanie a chlapci pre matematiku, tak potom s tým musíme niečo robiť, aby sme ich schopnosti nielen posilňovali, ale aby sme tie, ktoré sú menej prezentné, rozvíjali. Aby sme deťom pomáhali, aby si vedeli pomôcť aj navzájom a podporovať sa. Práve v spolupráci vidím dôležitý motív školy. Roz­delenie na rodovo homogénne, dievčenské a chlapčenské sku­piny môže mať svoje odôvodnenie napríklad pri sexuálnej výchove. Ale možno to má význam aj na matematike, kde sa odráža očakávanie vyšších kompetencií u chlapcov, keď však máte dievčenskú skupinu, tak nemôžete očakávať väčšiu kompetenciu u časti triedy na základe rodovej príslušnosti. Boli výskumy, ktoré dokázali, že dievčatá z dievčenských škôl boli celkovo úspešnejšie v prírodovedných a technických predmetoch práve preto, že tam nemohlo vzniknúť očakávanie, že budú menej úspešné ako chlapci. 

Pomer učiteliek a učiteľov v materských školách je masívne v prospech žien, čím vyšší stupeň školy, tým viac sa pomer preklápa, až po vysoké školy, kde je približne 60 % mužov.

Súvisí to s tým, že sa učiteľské povolanie a starostlivosť o deti spája rodovo stereotypne so ženami a učenie v materských a základných školách je vnímané ako predĺženie materskej roly, nie ako skutočná profesia. A z toho vyplýva aj nižšie finančné ohodnotenie. Súvisí to aj s tým, že starostlivosť o malé deti je menej prestížna ako pôsobenie na vysokej škole a povolania s vyššou prestížou sú stále viac obsadzované mužmi. 

Čo by sa zmenilo v našom školstve, keby tam bolo viac mužov?

Zvýšila by sa jeho prestíž, keďže príslušnosť k mužskému rodu sa spája s vyššou prestížou a došlo by k zvýznamneniu školstva medzi prioritami spoločnosti. Pravdepodobne by prišlo k vyššiemu oceneniu, aj finančnému. Keď je v školstve málo mužov, je školstvo rodovo znevýhodňované ako „ženské“ povolanie. Čiže cez znevažovanie tzv. ženskej práce sú v školstve znevýhodnení aj muži. 

Od roku 1989 sme mali len jednu ministerku školstva oproti 16 ministrom. Bolo by školstvo na tom lepšie, keby bolo viac ministeriek?

Myslím, že samotné ženské pohlavie by to nevyriešilo. Ale privítala by som rovnomernejšie zastúpenie žien v politike, keby tam boli rovnako múdre ženy a hlúpe ženy, ako sú tam múdri a hlúpi muži. 

Istanbulský dohovor Rady Európy o prevencii násilia páchaného na ženách, ktorý by tiež ovplyvnil školstvo, má Slovensko povinnosť ratifikovať, ale nespravilo tak. Ozývajú sa totiž voči nemu silné protestné hlasy.

Reagujú napríklad na pojem rodovo podmienené násilie, ktorý vychádza zo zistenia, že ak existuje predstava nejakej hegemónnej mužskosti a submisívnej ženskosti, ženy sa tým skôr stávajú terčom násilia a muži jeho pôvodcami. A to znamená napríklad v prevencii násilia iné prístupy k chlapcom a iné k dievčatám. Čo sa týka nenávistných reakcií voči dohovoru a rodovo citlivej výchove, verím, že je to hlboké nedorozumenie. Neviem si predstaviť človeka, ktorému ležia na srdci osudy detí a bol by proti princípom partnerstva a proti tomu, aby sme umožnili deťom rozvíjať ich schopnosti. 

Čo teda spôsobuje tú nenávisť?

Presvedčenie, že heteronormativita a nerovnosť žien a mužov je jeden zo základných pilierov spoločnosti, sa otriasa. A očividne to ľudí zneisťuje. Nečudujem sa. Ale bola by som rada, keby nás to zneisťovalo skôr tak, že si budeme viac vyjednávať vzťahy aj pomery v spoločnosti a nie že sa budeme navzájom osočovať. Ten poriadok sa otriasa, či chceme alebo nie. A ja chcem, aby sa otriasal. 

Páči sa vám, čo sme vybrali z nášho časopisu? Staňte sa naším čitateľom.

100000 komentárov k článku: “Jana Cviková: Rodové stereotypy si neuvedomujeme”

Your comment