DOBRÁ ŠKOLA - mesačník
 
Vieme o všetkom Viac
Inšpirujte sa Viac Podporujeme Viac

Ivan Ježík: Klietky sú dávno otvorené

pridané 26.08.2015, autor Časopis DOBRÁ ŠKOLA pošli na vybrali.sme.sk

Ivan Ježík má za sebou zaujímavú životnú cestu. Najprv učil matematiku na Slovensku, potom vďaka programu IB aj vo Švédsku, Rakúsku a Anglicku. Pracoval ako manažér pre internú komunikáciu a elektronické médiá vo VÚB banke, odkiaľ odišiel do neziskového sektora, kde je dodnes. Po troch rokoch v Nadácii Pontis sa stal nezávislým lektorom a konzultantom pre rozvoj značky, v roku 2008 založil spolu s Andreou Gajdošovou Neziskovú organizáciu Voices a je dodnes jej riaditeľom. Podporuje užitočné iniciatívy, či už občianske, alebo umelecké, prednáša, spolupracuje na krátkych filmoch, organizuje podujatia a pomáha aj pri našich Cestách k dobrej škole. Je zvedavý, a tak sa aj veľa dozvie a potom si to nenechá pre seba. V jeho rodnom Trenčíne sa s ním rozprávala Lenka Kunová.

Vraj sa stále cítiš ako učiteľ, akurát už neučíš deti, ale dospelých. Aký je v tom rozdiel?

Vzdelávanie vnímam ako ponúkanie vedomostí a skúseností. A v tom zmysle tu nevidím takmer žiadny rozdiel. Deti to síce majú povinné, ale učiteľ by to nemal zneužívať a mal by k nim pristupovať tak, ako keby tam boli dobrovoľne.

Tebe sa to darilo? 

Na začiatku som učil deti talentované na matematiku, čo bola výhoda, ale nepripravilo ma to na deti, ktoré o ňu nemali záujem. To som sa musel tvrdo naučiť, hľadať spojenia s detskou dušou, ktorá nemá rada matematiku a napriek tomu ju potrebuje pre život, hľadať, ako ju motivovať.

Ako sa ti viedli workshopy na Cestách k dobrej škole?

Veľmi dobre. Ľudia, ktorých som mal v skupinách, boli otvorení tomu niečo nové sa naučiť. 

Cesty pomáhaš aj organizovať.

Veľmi si vážim, čo sa podarilo Vladovi [Burjanovi] dosiahnuť a pre mňa je to česť spolupracovať, ale aj radosť, lebo sa dostanem ku komunite učiteľov. 

Ako študent si chodil s Milanom Hejným učiť matematiku jeho metódou, pri ktorej deti objavujú vedomosti samy. Sú všetky deti schopné zvládnuť takýto spôsob učenia?

Určite áno, ale je dôležité, aby im bola tá metóda poskytnutá od úplného začiatku. Ak to tak nie je, rýchlo sa naučia hrať tú hru: odpovedať, čo si myslia, že dospelí chcú počuť. 

Naučí sa dieťa byť zodpovedné, keď dostane slobodu, alebo iba istý typ dieťaťa tú slobodu zvládne?

A koľko z nás dospelých zvláda slobodu, ktorú máme? Veľká časť ľudstva ju nezvláda. Ľudia bezhranične konzumujú, plytvajú zdrojmi, venujú sa veciam, ktoré nie sú podstatné ani prínosné. Napriek tomu, sloboda je to najkrajšie, čo máme. Mne veľmi vadí, keď sú tie klietky už dávno otvorené, ale mnohí ľudia v nich zostávajú, pretože je to pohodlné.

Ja verím na slobodu a myslím si, že každý je schopný ju uniesť. Aj keď je to ťažšia cesta. Je to džungľa, sú v nej aj všelijaké krivdy, nie je to spravodlivý systém, nikto ti nič nezaručí, ale je príťažlivý. Najvzrušujúcejší.

Platí to aj pri učení?

Ak sa naučíme byť zodpovední, budeme učiť to, čo deti potrebujú, a tak, ako sa to má. Nebudeme na to potrebovať zákony, príkazy. Keď žiaci uvidia, že vieme byť slobodní a zodpovední, tak sa to naučia tiež. Nebudú slobodní žiaci bez slobodných učiteľov. A je zodpovednosťou nás všetkých pomáhať učiteľom v tej vyčerpanosti nájsť radosť zo slobody.

Vieš si predstaviť, že by si sa teraz vrátil ako učiteľ do štátnej školy?

Neviem.

Čo by ti tam najviac prekážalo?

Ja sa skôr bojím, že by som ja prekážal tej škole. Mal by som ambície meniť ju, až príliš. A neviem, či by som mal na to dosť trpezlivosti a či by tí ľudia mali dosť trpezlivosti so mnou. 

Veľa učiteľov čaká, kedy minister niečo zmení. Ty si však myslíš, že zmeny zdola sú najlepšie.

Ja si nemyslím, že sú najlepšie, ale že sú jediné možné. Som veľmi skeptický, čo sa týka zmien systému, pretože spôsobov usporiadania vecí je tak veľa, že sa nikdy nezhodneme na tom, čo je najlepšie. Treba čo najviac a čo najlepšie využívať priestor, ktorý už máme. Keby som mal byť ministrom školstva a mohol urobiť čokoľvek, tak asi poviem: robte si, čo chcete. Takže by som asi nebol dobrý minister.

Možno ten najlepší. 

Môžeš vymyslieť akýkoľvek systém, niektorí ľudia budú hľadať cesty, ako ho zneužiť alebo ako sa uliať. A tí, čo budú chcieť robiť dobre, poctivo, zmysluplne a spravodlivo, budú hľadať cesty, ako to tak robiť. 

Vraj si po pol roku odišiel zo štátnej inštitúcie, lebo si mal pocit, že nie je možné zmeniť k lepšiemu nič. 

Bol som námestníkom riaditeľa ŠPÚ. Venoval som sa príprave zmeny tejto inštitúcie. Moje návrhy sa stretli u časti pracovníkov s pozitívnymi ohlasmi, ale bohužiaľ, nenašli sme cestu, ako ich realizovať, neexistovala na to politická vôľa. Mňa to vtedy nesmierne vyčerpalo, lebo som venoval veľa motivovaniu ľudí, aby do tej zmeny išli. Nenašiel som spôsob, ako tam uplatniť svoje schopnosti, tak som išiel inde.

Je vôbec možné urobiť v školstve nejaké zmeny, keď aktívni ľudia necítia podporu pre svoju iniciatívu?

Myslím si, že áno. Deje sa veľa zmien zdola. Je veľa učiteľov, ktorí sa snažia robiť zaujímavé projekty s deťmi, realizovať rôzne nápady, priblížiť deti komunite, v ktorej žijú a byť prirodzenými autoritami, otvorene rozmýšľajúcimi. Celospoločensky úplne najhoršie sú príliš veľká konformita a ľahostajnosť. To sú najväčší nepriatelia ľudstva. Keby sme ich dokázali poraziť, ľudstvo bude omnoho šťastnejšie a radostnejšie žiť. 

Ľahostajnosť sa však netýka len niektorých učiteľov, ale aj žiakov. 

Treba proti tomu bojovať, formulovať pre deti príťažlivé, ale zároveň dosiahnuteľné výzvy, podporovať rozličnosť ich talentov a inteligencií.  

Ako sa darí vašim školským Malým Jumpom?

Boli veľmi úspešné a chystáme ďalšie. Sú to akcie, kde na pol dňa privedieme do školy niekoľko zaujímavých ľudí, ktorí nežijú ďaleko a robia veci, o ktorých deti nevedia. Učitelia na to často nemajú priestor alebo možno ani nepoznajú život komunity tak dobre, ale stačí, že sú otvorení a vtedy radi vstúpime do hry ako spoluhráči. 

Zmení sa potom v tej škole niečo? 

Deti sa môžu zapojiť do aktivít organizácií vo svojom regióne. Naším ďalším zámerom je motivovať školy, aby si robili tieto podujatia samy. Pripravujeme víkendovú školu, kde budeme trénovať učiteľov v príprave takýchto akcií a trochu v prezentačných zručnostiach, aby vedeli koučovať rečníkov. Študenti by potom mohli ďalší rok organizovať podujatie v spolupráci s učiteľmi. 

Je možné presadiť nápad aj bez podpory autorít?

Takých príkladov sú desiatky. V občianskej aktivite je to napríklad Zelená hliadka Matúša Čupku, to je projekt, ktorý nič nestojí a inšpiroval ďalšie mestá. Alebo v Prievidzi je jeden pánko, ktorý v noci ide a sám zalieva výtlky na ceste. Tu v Trenčíne obnovila skupina ľudí Čerešňový sad. Sú desiatky, stovky takýchto ľudí, len sa to nedostane do masových médií a človek môže mať pocit, že život nie je pekný – ale on je.

Je aj v školstve možná táto cesta? 

Ja v to verím a veľmi si to želám. A veľmi to tým ľuďom, ktorí sa niečo pokúšajú v školstve urobiť, prajem. A ak dôjde aj k dobrej zmene zhora, budem len príjemne prekvapený. 

Ak by si prišiel do bežnej slovenskej školy školiť učiteľov, čo by si považoval za najdôležitejšie? 

Je potrebné dodať im sebavedomie, aby vedeli rozpoznať svoje kvality, ľudské, občianske, sociálne. Neverím na tréningy sebavedomia, treba sa rozprávať, všímať si, čo ten druhý vie a povedať mu to. Takto sa snažím žiť aj pracovať.

Myslíš si, že učitelia si málo veria?

Presne tak. Dokážu omnoho viac, ako si myslia. 

A čo keď ti učiteľ povie, že si síce verí, ale nebude sa snažiť za taký plat?

Tak budem hľadať pravé dôvody, ktoré mu v tom bránia. Ja som presvedčený, že ľudia sú dobrí. Táto práca skutočne nie je docenená, učitelia a učiteľky by mali mať úplne iné podmienky, ale na tom sa musíme dohodnúť všetci a vyžadovať to od politikov. Musíme si denne uvedomovať prínosy učiteľov a učiteliek a všetci o nich verejne komunikovať. 

Aj učitelia samotní?

Áno. 

Aj minister? Napríklad tým, že bude udeľovať Zlatého Amosa?

Ocenenie a uznanie práce je jedna vec, ale je to aj o bežnej komunikácii, ktorá by mala dostať odbornejší charakter. Zvykli sme si, že je okolo nás veľa prázdnych slov a nerozprávame o základných ľudských hodnotách. Bojíme sa, že povieme nejaké hlúpe vety, že to čudne vyznie.

Ale práca učiteľov je absolútne nepostrádateľná, najdôležitejšia pre budúcnosť spoločnosti. Zvykli sme si venovať sa veciam, ktoré vieme odmerať. Ale v škole sa deje strašne veľa vecí, ktoré odmerať nevieme. A mali by sme sa rozprávať aj o nich.

 

Foto: Boris Németh

Páči sa vám, čo sme vybrali z nášho časopisu? Staňte sa naším čitateľom.

100000 komentárov k článku: “Ivan Ježík: Klietky sú dávno otvorené”

Your comment