DOBRÁ ŠKOLA - mesačník
 
Vieme o všetkom Viac
Inšpirujte sa Viac Podporujeme Viac

Anna Maarová: Rovnaká šanca pre deti na hrade aj v osade

pridané 04.05.2015, autor Časopis DOBRÁ ŠKOLA pošli na vybrali.sme.sk

Do maturity sa vzdelávala na niekoľkých školách v zahraničí. Nemá ešte ani tridsať, no o škol­ských vzdelávacích systémoch vo svete a rôznych stra­tégiách v nich vie toho toľko, že by pokojne mohla riadiť ministerstvo. Nechýba jej na to ani potrebné vzdelanie, má magisterský titul z medzinárodných vzdelávacích systémov z Oxfordu. No má aj učiteľskú prax, a to hneď z niekoľkých štátov Európy či Ázie. Pracovala pre UNESCO a aj v programe  Teach for Thailand. Anna Maarová je nevídaný zjav. Momentálne je šéfkou prípravy a podpory v programe Teach for Slovakia – stojí na čele tímu mentorov a koučov, ktorí mladých „neučiteľov“ podporujú. Sama pre nich vedie aj niektoré školenia a kurzy. Rozprávať sa s ňou mala to šťastie Martina Sondej Hosťovecká.

 

Prečo si s rodinou odišla zo Slovenska? 

Otec dostal ponuku pracovať pre zahraničnú firmu vo Francúzsku. Bola to nová výzva pre celú rodinu – brat mal do maturity rok, ja som bola šiestačka a sestra štvrtáčka. A nikto z nás nevedel po francúzsky ani ň.

Kde všade si študovala a čo? 

Od šiestej triedy po maturitu som bola vo francúzskom systéme, ale nie iba vo Francúzsku. Je sieť francúzskych škôl po celom svete a ja som  takto navštevovala školy v Belgicku a v Singapure.

Vo francúzskom systéme maturuje každý zo všetkých desiatich predmetov, no každý predmet má inú váhu, podľa toho, či je zameranie študenta prírodovedné, literárne alebo spoločensko-vedné. Ja som vyštudovala to prírodovedné. Na vysokej na King´s College v Londýne som potom študovala fyziku a filozofiu – bakalára. Po štyroch rokoch práce v školstve a vzdelávaní som potom vyštudovala Masters in Comparative and International Education na Oxforde. 

Pamätáš si ešte slovenskú základnú školu? 

Pamätám, vyzerala úplne tak isto ako niektoré školy, ktoré teraz navštevujem v rámci svojej práce v Teach for Slovakia. V škole som sa cítila celkom dobre – mala som dobrých kamarátov, učenie mi išlo ľahko, rada som čítala, aj keď som občas dostávala poznámky (boli výsledkom kombinácie mojej miernej drzosti a bratovej reputácie, ktorú po sebe v škole zanechal).

Najjasnejšie spomienky mám na skákanie gumy na dvore a na chodbe, na triedu na konci chodby, neustále umývanie tabule, sedenie, počúvanie. V porovnaní so školami vo Francúzsku uvediem len jeden príklad: keď som nastúpila do školy tam, tak som sa dva roky nič nové na matematike nenaučila – na Slovensku sme toho prebrali už oveľa viac. No tiež som prvýkrát písala esej, kde som mala obhájiť, čo si myslím, a nielen recitovať, čo som sa naučila. 

Zabezpečili ti školy v zahraničí lepšie vyhliadky pre to, čo robíš dnes? 

Určite. Ale nie preto, že by boli lepšie. Napríklad som presvedčená, že škola, ktorú som navštevovala v Belgicku, je jedna z najhorších škôl, aké som kedy navštívila – a to doteraz bude aspoň sto škôl. Skôr preto, lebo som sa prirodzene začala zaujímať, prečo sú všetky tie školy iné, v čom sú iné, v čom sú lepšie – horšie. A tak ma to prirodzene viedlo k tomu, aby som sa zamýšľala nad tým, čo je kvalitné vzdelanie, čo to ľuďom dáva, kto má prístup k akému vzdelaniu, k akej škole, k akým učiteľom  a ako to neskôr ovplyvní jeho život.

To, že som mohla vyštudovať v Anglicku vysokú školu, si veľmi vážim. Ak ma Francúzi naučili kriticky a dôsledne rozmýšľať, tak Angličania ma naučili samostatnosti, zodpovednosti a „big picture thinking“.

Ako príde dievča s titulom z Oxfordu na to, že chce pomáhať chudobným tínedžerom hľadať možnosti, ako študovať na univerzite?

Sama som prešla šiestimi školami v šiestich krajinách, no tiež som mala možnosť navštíviť veľa chudobných krajín, ako Malajzia, západná Čína alebo Kambodža, kde som spoznala ľudí, ktorí žili v obrovskej chudobe a zápasili so všetkým, čo ten batôžtek chudoby so sebou prináša.

Keď som sa v osemnástich presťahovala do Londýna a nastúpila na školu, tak som už dlhšie rozmýšľala nad rozdielmi vo vzdelávaní a nerovnosti v šanciach, ktoré deti dostávajú úplne náhodne podľa ich krajiny, školy, rodiny alebo učiteľa. Tak som sa rozhodla niečo pre to aj prakticky začať robiť a pridala som sa k skupine študentov, ktorí pracovali s tínedžermi z chudobných častí Londýna. Zadarmo sme ich doučovali, organizovali rôzne návštevy našich fakúlt, večierky, eventy, robili sme s nimi rôzne zážitkové aktivity a mentoring, aby sme v prvom rade dosiahli to, aby na univerzitu vôbec chceli ísť, a v druhom rade to, aby boli presvedčení, že na to majú. Riešili sme ich známky, ale aj finančné podpory. Tiež sme pracovali s ich rodinami.

Prišla si do kontaktu so školským systémom viacerých krajín sveta – Nepál, India, Thajsko, Anglicko, teraz Slovensko v rámci Teach for Slovakia. Skús porovnať učiteľov.

To je ťažká otázka. Učitelia v Anglicku sa najviac líšia od tých ostatných v ich prístupe ku svojej profesii a ako sú vnímaní spoločnosťou. Je to vidieť už na tom, ako sa obliekajú, ako sa správajú, ako rozprávajú so žiakmi a rodičmi, ako pristupujú k svojmu kontinuálnemu vzdelaniu, ku svo­jim povinnostiam – sú to jednoducho profesionáli. Samozrejme, sú výnimky. Ale reforma školstva, ktorá sa za posledných 15 rokov udiala v Anglicku, spôsobila, že spoločnosť vníma učiteľov ako profesionálov, ktorí vedia, čo robia. A učitelia tak vnímajú sami seba. Väčšina rodičov sa veľmi zaujíma o vzdelanie svojich detí, ale zároveň dôverujú učiteľom. 

To znamená, že slovenskí učitelia sú v jednej skupine s tými z Indie, Nepálu a Thajska. Čo máme spoločné? 

V Indii učitelia chodia do školy v priemere každý druhý deň. Sú zamestnancami štátu (nie školy) a často sú štátom umiestnení učiť v škole, ktorá je veľmi vzdialená od ich domova. Neoplatí sa im chodiť do školy – dostanú zaplatené tak či tak. A keď tam sú, často za katedrou čítajú noviny – znova, nemajú prečo robiť niečo iné.

V Thajsku je situácia podobná. V Nepále majú učitelia veľmi nízke platy a nemôžu si dovoliť nemať druhý job (resp. tretí). Vo všetkých troch krajinách je pozícia učiteľa v značnej časti neprofesionálna a spoločnosť ju preto nerešpektuje. Na Slovensku sa mi zdá, že sa táto malá miera rešpektu prejavuje hlavne v tom, ako sú učitelia ocenení a podporovaní. 

A čo žiaci? 

Mne sa žiaci všade zdali podobní. V každej krajine sú rodiny a prostredia celej škály – od úplne deštruktívnych až po úplne podporujúce, a tieto ovplyvnia žiakov všade podobne. 

Na Slovensku vo väčšine škôl nefunguje komunita rodičov. Rodičia sa spoja vtedy, ak nie sú spokojní s prácou konkrétneho učiteľa. Aké sú tvoje skúsenosti s rodičmi vo svete a u nás? 

U nás mám veľmi málo skúseností s rodičmi, iba sprostredkovane cez učiteľov TFS. V zahraničí chce 99 % rodičov pre svoje deti to najlepšie a robí to, čo je v ich schopnostiach a silách – čo sa ale nám učiteľom často nezdá dosť.

Veľa rodičov školu nemá rado a niektorí sa jej dokonca boja – mala som rodičov, ktorí do školy nemohli vkročiť, lebo mali zlé zážitky, keď boli žiakmi. Vždy som to vnímala tak, že je povinnosťou školy pracovať s rodičmi a pomôcť im prekonať tieto bariéry v prospech ich detí. Škola má naozaj obrovskú moc meniť komunity, len to potrebuje prijať za svoje poslanie. 

Keď si začala učiť na škole v Londýne, kde nebolo veľmi bezpečné prostredie, bola si 21-ročná čerstvá bakalárka. Dôverovali ti rodičia? 

Moje prvé stretnutie s mnohými rodičmi bolo pred tým, ako začala škola. Buď som ich bola navštíviť doma, alebo som im zavolala. Predstavila som sa im, opýtala som sa pár vecí o  deťoch, povedala som im, čo by som chcela s ich deťmi za ten rok dosiahnuť a že sa veľmi teším na to, že ich budem učiť. A na spoločnú spoluprácu s nimi, rodičmi.

U väčšiny rodičov sa mi tento prístup osvedčil, bolo to prvýkrát, čo im učiteľ volal bez toho,  že by bol problém s ich dieťaťom. Niektorým sa zdalo, že je čudné, že som k nim prišla domov, niektorí mi zabuchli dvere pred nosom, niektorí sa ma pýtali, ako môžem učiť ich deti, keď vyzerám na šestnásť a komu sa majú sťažovať.

Ale celkový výsledok bol skvelý – rodičia podpisovali úlohy, zdvíhali mi telefóny, chodili na predstavenia, podporovali rôzne opatrenia, keď ich deti v triede porušili pravidlá. Toto sa kolegom, ktorí do rodičov od začiatku neinvestovali, nedarilo. 

V Anglicku sa stretávajú rodičia s učiteľmi často aj neformálne, napríklad na športových podujatiach školy.

Väčšina škôl chápe, že bez spolupráce s rodičmi sa im budú ťažko dosahovať ich vzdelávacie a výchovné ciele. A tak veľký počet k tomu pristupuje proaktívne – riaditeľ navštívi každú rodinu, rodina a škola podpíšu vzájomnú zmluvu, škola pozýva rodičov na neformálne diskusie, kávu, predstavenia, ponúka im rôzne kurzy a iné príležitosti, ako sa aktívne zapájať. 

Pracovala si pre UNESCO a netajíš sa tým, že ťa práca pre túto prestížnu organizáciu sklamala.

Uvedomila som si, že mať za sebou nejakú značku pre mňa nie je také dôležité ako byť presvedčená, že moja práca má reálny dopad na zlepšenie vzdelávania. Problém UNESCA je v obrovskej byrokracii a v tom, že neinvestujú do rozvoja a využitia potenciálu svojich ľudí. Keď sa nad tým zamyslím, tak je to niečo veľmi podobné ako slovenské školstvo.

Prečo si sa vrátila na Slovensko?  

Pre Teach for Slovakia.

Čím si ťa získala myšlienka Teach for All?

Úplne sa zhoduje s mojím vlastným poslaním – dať možnosť všetkým deťom na vzdelanie, ktoré im dá šancu v živote uspieť. Nezávisle od toho, či sa narodia v osade alebo na hrade.

Na Slovensku nie je problém s Rómami, je problém s generačnou chudobou, s kriminalitou, s veľmi nízkou úrovňou vzdelania, marginalizáciou, rasizmom a predsudkami. Jediné riešenie je kvalitné vzdelanie pre deti z komunít, ktoré im pomôže prekonať všetky tie extra prekážky, ktoré im život hodil pod nohy. Podať pomocnú ruku tým menej šťastným deťom.

Prečo sa väčšina slovenských detí do školy neteší? 

Lebo je tam väčšinou nuda.

Vedela by si to zmeniť?

Snažím sa to meniť tým, že podporujem učiteľov TFS v tom, aby deti vždy zaujali, prepojili učivo so životom a sústredili sa na to, čo robia žiaci, nie na to, čo robí učiteľ. A zaviedla by som pre žiakov uniformy.

Vážne? Nepotláčajú individualitu?

Ich zavedenie bez inej zmeny na škole zmenšuje šikanu, zlepšuje sebadôveru žiakov. Učitelia majú vyššie očakávania od žiakov, hlavne od tých najchudobnejších. Menej ich rozdeľujú na slabších a silnejších, a tiež rodičia hodnotia kvalitu školy vyššie.

Vážime si na Slovensku vzdelanie?

Ak ho ľudia vyhodnotia ako nekvalitné a nemajú pocit, že im v živote nejako pomohlo, tak nemajú racionálny dôvod,  prečo by si ho mali vážiť.

Nenapadlo ti spojiť sa so svojimi kolegami z iných krajín a spraviť projekt pre slovenských učiteľov, ako učiť inak v inej škole? Skrátka, osveta.

Napadlo, začali sme, ale v malom. Zobrala som dvoch slovenských učiteľov navštíviť jednu z mojich najobľúbenejších škôl v Anglicku – King Solomon Academy. Majú 80 % žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia, 60 % hovorí doma iným jazykom ako angličtinou a sú siedmou najlepšou školou v Anglicku (na základe „maturitných“ skúšok GCSE, ktoré robia všetci žiaci v 16 rokoch). Žiaci u nich začnú 2 až 3 roky pozadu za svojimi rovesníkmi a za päť rokov ich suverénne predbehnú. 

Vieš, ako to robia? 

Viem, ako to robia a budeme to robiť podobne, keď na Slovensku otvoríme veľmi podobnú školu (smiech). Robia to tak isto ako školy KIPP alebo Harlem Success Academy v US alebo škola 3.2.1 v Indii. V skratke: škola musí urobiť všetko, čo deti potrebujú, aby sa mohli učiť. Niektoré tieto veci stoja peniaze, niektoré len dôslednosť a oddanosť zamestnancov školy.

Takže tieto školy extrémne intenzívne pracujú s rodinami, deťom zabezpečujú aj jedlo od raňajok po olovrant. Deti sú v škole skoro celý deň, chodia do školy každú sobotu, chodia do školy aj počas prázdnin. Majú školského psychológa, majú špeciálnych pedagógov, škola im dáva jasnú víziu, napríklad „všetci zmaturujeme“. Škola má pravidlá, ktoré dodržiava každý učiteľ a žiak, žiaci dostávajú podnety a zážitky, ktoré im doma chýbajú a pokrok žiakov sa stále meria. Žiaci vedia, že sa u nich nebude tolerovať nič menej ako to najlepšie.

 

Foto: archív A. Maarovej

Páči sa vám, čo sme vybrali z nášho časopisu? Staňte sa naším čitateľom.

100000 komentárov k článku: “Anna Maarová: Rovnaká šanca pre deti na hrade aj v osade”

Your comment