DOBRÁ ŠKOLA - mesačník
 
Vieme o všetkom Viac
Inšpirujte sa Viac Podporujeme Viac

Vylúčme strach zo školy

pridané 27.10.2014, autor Časopis DOBRÁ ŠKOLA pošli na vybrali.sme.sk

Školstvo pravidelne stroskotáva práve na našom strachu. Je potrebné konečne nabrať odvahu a vysúkať si rukávy.

Sprevádza nás často, v podstate celý život. Jeho prítomnosť je asi najvyššia v období najväčšej zodpovednosti. A možno práve preto kráča pomedzi školské lavice každý deň. Lebo sme veľmi zodpovední, sme zodpovední až natoľko, že nám strach z neúspechu, strach z porušenia pravidla, strach z vybočenia z línie znemožňuje lietať, vidieť vyššie, smiať sa, experimentovať.

Lebo čo ak...

Lebo čo ak ma prepustia?
Čo ak dostanem kárne opatrenie?
Čo ak sa stane niečo žiakom?
Čo ak nesplním úlohu?
Čo ak zle vyčiarknem triednu knihu?
Čo ak moji žiaci zle obstoja v testovaní?
Čo ak sa moja aktivita nebude páčiť riaditeľovi?
Čo ak mám zlé percentuálne vyjadrenie známok na písomke?
Čo ak mám zle napísaný tvar slovesa v učebných osnovách?
Čo ak pôjdem štrajkovať za vyšší plat a obráti sa to proti mne?
Čo ak zle vyplním pedagogickú dokumentáciu?
Čo ak zle napíšem plán práce triedneho učiteľa?
Čo ak nevypíšem papier, že idem s deťmi na vychádzku z družiny?

Tieto strachy si nevymýšľam, sú zozbierané z jednej facebookovej skupiny učiteľov a je ich tam popísaných ešte veľmi, veľmi veľa. Rozumiem týmto obavám. Len málokedy sa však medzi nimi mihne strach z iného súdka:

Čo ak som to ja, ktorý/á nedokážem naučiť?
Čo ak neučím dobre?
Čo ak neviem, kde nájsť inšpiráciu?
Čo ak neviem, ako zmeniť svoj prístup k žiakom?
Čo ak nudím svojich žiakov, a preto nemajú vzťah k môjmu predmetu?
Som dobrý učiteľ?
Rozumejú mi moji žiaci?
Dokážem ich pochopiť, opakovane a inak vysvetliť, zostať pre nich v škole dlhšie?
Majú moje domáce úlohy nejaký zmysel?

(Ne)profesionálne sebavedomie

Nedávno otriasla podstatnou časťou slovenskej učiteľskej obce aktivita Teach for Slovakia. Mnohí ju privítali s nadšením, no oveľa väčšia časť mala výhrady rôzneho druhu. Jednou z nich bola i tá, ako môžu absolventi nepedagogickej vysokej školy po niekoľkotýždňovom školení zvládnuť pedagogické majstrovstvo nás, profesionálov.

Pozrime sa však na to, ako to zvládame my sami. Skutočne sme takými profesionálmi, aj keď sa to na internete len tak hemží výrokmi, ako sú tie nasledujúce?

„Učím len do výšky svojho platu.“
„Nech tam hore niečo urobia s tými osnovami.“
„Nič nebudem pripomienkovať, na to sú iní a veľmi dobre platení.“
„Tablety do škôl? Načo, veď sú stále len na tom internete, doma, v škole, všade!“
„Nech mi už konečne predpíšu, čo mám kedy učiť v mojom predmete.“
„Hodnotím, ako vyzerajú zošity žiakov, do ktorých si prepisujú moje poznámky z tabule.“
„Dotazník spätnej väzby z vyučovacej hodiny je len pre tých, čo vymýšľajú a nemajú čo robiť.“
„Nech si za vyššie platy štrajkujú iní, ja nie.“
„Školské a pedagogické konferencie sú len zabíjaním času.“
„Rodičia nemajú záujem o školy, o svoje deti, nechodia na triedne schôdzky, prídu, až keď je zle.“
„Veď pred revolúciou to stačilo, ako sme učili, odrazu to nestačí a stále sú tu nejaké reformy.“
„Ja som už profesionálka, odučím čokoľvek a kedykoľvek, idem do triedy a ani neviem, čo budem učiť, a predsa to zvládnem.“

A tak sa popri strachu pomaličky a nenápadne vkráda do našej pedagogickej praxe apatia, nezáujem o nové poznatky, rutina. Školstvo šedivie, naša práca nás unavuje, výsledky netešia.

Bojíme sa aj seba navzájom

K tomu všetkému sa sem zakráda ešte iný strach. Pôvodne dobre nastavená myšlienka financovania škôl začala v nás vyvolávať obavu, či je naša škola lepšia ako tá druhá. Súperenie, súťaž – to všetko je pekné, podporujúce inovácie, vlastnú iniciatívu, angažovanosť. Ale tieto atribúty u nás prerástli do strachu, ktorý nás oberá o to najpodstatnejšie – o spoluprácu, o vzájomnú inšpiráciu, o pozitívnu motiváciu. Bojíme sa prezradiť niečo z našej kuchyne, bojíme sa, lebo tí druhí by zrazu mohli byť lepší, bojíme sa, že nám odlákajú žiakov a my zrazu zostaneme bez práce.

Ale naše vzdelávanie, naše školy, to nie sú preteky v tom, kto prvý pretrhne pásku, kto je najmúdrejší, kto má najlepšie vybavenie, kto pozval najvýznamnejšieho hosťa do školy. Poďme sa spájať, poďme si navzájom radiť, posúvať sa dopredu, tak ako to robia účastníci množstva konferencií. Na tie chodia (žiaľ, skoro stále tí istí) ľudia, ktorí sa neboja niečo druhým odovzdať a ktorí sa nehanbia od druhých  niečo naučiť, priznať si, že v danej oblasti nie sú dokonalí.

Kto iný, ak nie my?

Nemyslím si, že naše školstvo je ideálne nastavené. Ale kto iný ako my ho má právo a povinnosť meniť? Kto iný ako učiteľ sa musí búriť proti byrokracii, ktorá ho oberá o čas tak potrebný pre žiakov? A to nielen reptaním na sociálnych sieťach či v zborovniach, ale skôr návrhmi a pripomienkami k zákonom. Kto iný ako učiteľ sa musí vzbúriť proti riaditeľovi, ktorý neťahá školu dopredu, nielen smutnými konštatovaniami, ale legálnymi krokmi v spolupráci s rodičmi a radou školy? Kto iný ako učiteľ vymyslí, vytvorí, urobí to množstvo prezentácií, netradičných vyučovacích hodín nielen na prvom či druhom stupni, ale ukáže aj stredoškolákom, že sa oplatí nadchnúť, zapáliť sa pre vec, dosahovať ciele?

Je veľa učiteľov, ktorí takto dennodenne pracujú, zápasia nielen so systémom, ale aj sami so sebou. Ak sa má školstvo pohnúť k lepším výsledkom, potrebujeme sa prebudiť všetci, bojovať proti nezmyselnostiam, ozývať sa k zákonom, analyzovať svoju prácu, byť kritickí aj vo vnútri, voči svojej vlastnej práci a hľadať cesty, ako sa zlepšovať. Ja viem, do výšky platu... Ale aj tak sa zlepšovať.

Lebo z tých detí spod našich rúk vyjdú a vychádzajú takí, akých som videla a zažila na TEDx Trenčín – obdivuhodní, skromní, nadaní a talentovaní ľudia, ktorí, ako mnohí z nich sami povedali, aj vďaka niektorým zapáleným učiteľom dosiahli to, s čím sa prezentovali a čím posúvajú našu krajinu ďalej. K lepšiemu.

Odhoďme teda strach. Odhoďme náš nezáujem o svoju prácu, odhoďme rutinu. Alebo prepustime miesto tým, ktorí chcú a vedia horieť pre druhých. Myslím si, že toto je lepšia cesta ako čakať na ďalšie reformy slovenského školstva.

Anna CHLUPÍKOVÁ, ZŠ, Nováky

Páči sa vám, čo sme vybrali z nášho časopisu? Staňte sa naším čitateľom.

100000 komentárov k článku: “Vylúčme strach zo školy”

Your comment