DOBRÁ ŠKOLA - mesačník
 
Vieme o všetkom Viac
Inšpirujte sa Viac Podporujeme Viac

Zápisky sklerotického učiteľa (15.)

pridané 28.10.2013, autor Časopis DOBRÁ ŠKOLA pošli na vybrali.sme.sk

Venované pamiatke Michala Krajňaka

„Zas si stratil žiakov?“ spýta sa ma Mišo, keď ma uvidí dávno po zvonení bezradne postávať na chodbe.

„Ako si na to prišiel?“ pýtam sa ho prekvapene, lebo má pravdu. Mám delenú hodinu, bezmocne som sa motal po škole a hľadal prázdnu miestnosť. Začal som postupne vysielať žiackych prieskumníkov, aby našli voľnú triedu. Žiaci odchádzali a nikto sa nevracal, nakoniec som na chodbe ostal sám so svojou zlosťou.

Pousmeje sa a potľapká ma po chrbte: „Neboj, bude aj horšie.“ Vidí, že to nezabralo a som naďalej rozčúlený. Keď ich všetkých zozbieram a nájdem voľnú triedu, seknem im všetkým písomku a nabudúce si rozmyslia, či sa mi budú strácať! Ak dám aj poriadne ťažké otázky, nabudúce voľnú triedu pohľadajú už cez prestávku.

„Učil by som, no nemám kde,“ začne si Mišo pospevovať a sleduje, čo to so mnou robí. Lepšie by urobil, ak by odišiel a neprovokoval ma. Vracia sa prvý prieskumník, tvári sa veselo, žiadnu prázdnu triedu nenašiel. Posielam ho hľadať ďalej.

Mišo na mňa žmurkne a rukou mi ukazuje na posilovňu, na ktorú je druhé ň priveľa. Snažil som sa ho presvedčiť, že tam má byť aj druhé, no neuspel som. Vraj keď ten jazykovedec, ktorý to vymyslel, zatlačí stovku na benchi priamo pred ním, osobne tam to ň dopíše. Žiadneho jazykovedca som na športové výkony nenahovoril, a tak naša škola bojuje proti jazykovému pokroku posilovňou.

„Tam je teraz prázdno,“ zaštrngoce kľúčmi. Nečaká na moju reakciu a otvára dvere. Vstúpime obaja dovnútra. „Učil by som, no nemám kde,“ začne opäť spievať a pozoruje, koľko toho vydrží moja trpezlivosť. „A keď mám kde, nemám koho,“ dokončí, keď sme stále sami v prázdnej miestnosti. To už nevydržím a rozosmejem sa.

„Myslíš, že sa dá medzi činkami odučiť hodina?“

„Ja mam 29 certifikátov zo školení, mne môžeš veriť. Ak si dobrý učiteľ, odučíš hodinu aj v telocvični. Len potrebuješ žiakov,“ upozorní ma na malú drobnosť.

„A to si sa dozvedel na ktorom školení?“

„Na tridsiatom.“

Pribehne za ním žiačka, ktorá ho našla podľa smiechu. Vraj doma trénovala hod granátom a už hodí 11 metrov, je zvedavá, na akú to je známku.
„Na sedmičku, ak budeš viac trénovať a zlepšíš sa o päť metrov...“

„To bude na akú známku?“ skočí mu do reči.

„Už na päťku, tak sa snaž!“ Zasmejeme sa.

„Myslíš, že sa tu s nimi bude dať písať aj písomka?“ obzerám si lavičky, činky a náradie.

Porozumie trestu, ktorý som pre žiakov pripravil. „Mám niečo lepšie,“ povie tajomne, zaštrngoce revolučne kľúčmi a zamkne nás. Potom už len počúvame, ako sa žiaci na chodbe postupne zbierajú a nevedia, čo robiť. Jajkajú, že písomka ich neminie. Mám problém zadržať smiech. Vonku padne poznámka, že ich zabijem. Ak som zmizol, je to zlé znamenie, určite sa už sťažujem triednej, ktorá ich zabije druhýkrát. Mišo sa chichoce a naznačuje mi, aby som sa vydržal nesmiať. Dlaňou si zakryjem tvár, no spod rúk mi vykĺzne neposlušný smiech, ktorým mu poďakujem. Práve ma naučil niečo, čo ani školenie za 30 kreditov nedokáže.


Marián KIČINKO

Páči sa vám, čo sme vybrali z nášho časopisu? Staňte sa naším čitateľom.

100000 komentárov k článku: “Zápisky sklerotického učiteľa (15.)”

Sorry, you must be logged in to comment. Please login or register to comment.